AKO VEĽMI SA STÁLE NEPOZNÁME!

Tak aj toto nám súdobá civilizačná globalizácia priniesla! Že sa nám zástera, chýrečná keteňa, tá naša, vyšívaná, a pazovská, ocitla na výslní – v stredisku Sava 11. novembra. Vtedy tam totiž bola premiéra prvej punkovej rockovej opery Dom za vešanje, ako ju protagonisti zahlasovali, ktorú Emir Kusturica so svojimi spolupracovníkmi zostrojil na motívy svojho rovnomenného filmu. Svetovej premiéry sa dožila ešte pred tromi rokmi v parížskej Bastille. A belehradské vydanie, ako sa zahlasuje, je iba odrazový mostík pre Brodway! Mokrogorská karavána si takto v čele s režisérom, a odnedávna aj spisovateľom, od domácej smotánky vyslúžila v poradí už ktoviekoľké ovácie.

A nosná postava v opere, vidno ju aj na snímke, rómska babička, hudobne a vokálne ju stvárnila Gorica Popovićová, je opásaná, čuj svete!, slovenskou vyšívanou keteňou.

Osobne keteňu v punkovej opere pociťujem trošku ako vlastné zadosťučinenie, keďže som nedávno autorsky podpísala otvárací program Slávností nazvaný Báseň plátenná. Literárno-hudobno-dramaticko-scénický príbeh o našej menšine. Prestreli sme vtedy k sviatku vybielenú báseň plátennú. Chceli sme afirmovať hodnoty, akou je ľudskosť, česť a írečitosť aj v dobe uponáhľanej, stechnizovanej a chudobnej. Poslúžili sme sa menom Miry Brtkovej a pokúsili sa vzdať hold našim jubilantom – osobnostiam, inštitúciám, prostrediam. Do popredia sme vysunuli dielo ženy, ktorá tvorbou, životom a osudom – vlastným bytím symbolizuje vitalitu slovenského menšinového života vo Vojvodine. Dielo tvorkyne, ktorá tradíciu pozdvihla na piedestál univerzálneho. Mali sme pocit, že súčasne si tak uctíme i svojich predkov, ich usilovné ruky, konope a plátno. Až po nadstavbu, výšivku, štylizáciu, artefakty produktívnej kultúry a vedy. Tvrdú robotu a jej finálny produkt – umenie. Obraz Miry Brtkovej s novodobou výšivkou na proscéniu žiaril ako metafora všetkého hmotného a duchovného, čo po nich zostalo a čo dávame do vienka generáciám nového sveta.

Samozrejme, že si celý tento program vyžiadal hodne práce v teréne. V Pazove sme sa vtedy zoznámili s výšivkárkami, boli hrdé, že „vyšívajú pre pani Miru“. Tam sme videli i – keteňu.

Keteňa je bodka za naším umeleckým krédom, za príbehom vyrozprávaným na tohtoročných Slávnostiach na úvod k nášmu národnému sviatku. A na sklonku roka – tá istá keteňa „uchadila k nebo“!

Nie som indiferentná k autorom hudby No Smoking orchestra – k svetovému bandu, ktorý v minulom storočí, v inom štátnom útvare a v iných podmienkach fungoval len ako vulgaris – multietnické Zabranjeno pušenje. Je to časť môjho vyrastania – piesne, ktoré spievali, sme sa učili naspamäť, pospevovali si ich a cítili sa pritom ako časť sarajevskej raje a filozofie skupiny Top lista nadrealista, estetiky prvých dvoch Kusturicových filmov a toho známeho „svakoga dana u svakom pogledu sve više napredujem“. Potom dejiny písali už iba samé tragédie. Všetci sme sa snažili čo najlepšie sa v nových časoch zorientovať a rozbúrané životy nejako poplátať. Jedným sa to darí lepšie, druhým horšie a tretí si v nedostatku ideí robia libretá podľa filmov, ktoré im voľakedy dávno priniesli vavríny.

Ale, nepáči sa mi, nijako nemôžem súhlasiť s tým, žeby čo len jeden jediný predmet z našej bohatej tvorivosti bol trebárs aj efektným detailom niečoho, k čomu vonkoncom nepatrí. O čom to hovorí? O tom, ako veľmi sa stále nepoznáme. A o tom, ako sa to dá zneužiť. Je fakt, že o živote menšín, ich jazyku a všetkom, čo s nimi súvisí, sa tu málo vie, a prichodia nám aj po mnohých rokoch iba ako čistá exotika. A tá sa vždy dá dobre speňažiť. Všetko jedno, že nerozoznáme jednu národnosť od druhej, že nerozlišujeme, čo s čím alebo s kým ide. Len nech sa to víri, točí, hýri farbami... spieva, tancuje. A nech sa o nás hovorí!

Vážim si umeleckú slobodu a citácie, toto je však niečo iné. Toto je vzťah k menšinám, raz k rómskej a slovenskej, potom k niektorej inej. Čím sú menšie a zahriaknutejšie, tým lepšie.

Zdá sa, že sme na Slávnostiach predsa len prestrelili tému. No v hľadisku Mira Brtková tentoraz nebola.