HODNOTIACA SPRÁVA HUDOBNO - SPEVÁCKEJ ČASTI 41. FOLKLÓRNEHO FESTIVALU TANCUJ, TANCUJ...VOJLOVICA 2011

Dňa 28.5.2011 som bola pozvaná ako člen odpornej poroty, ktorá hodnotila hudobné a spevácke výkony súťažiacich. Účinkujúcich – súťažiacich sme hodnotili z viacerých hľadísk (výber materiálu, interpretácia, dynamika, celkový dojem, atď.), ktoré sme bodovo vyčíslili v predpísanej bodovej škále. Dôležitý bol sumár bodov za jednotlivé hľadiská, ktorý bol určujúci pre získanie bronzovej, striebornej a zlatej plakety.

Všetci účinkujúci dodržali (až na zopár minimálnych odchýlok) minutáž, ktorá bola stanovená organizátormi na maximum - 4 min., čo považujem za optimálnu maximálnu dĺžku trvania hudobného, speváckeho výstupu. Som veľmi rada, že organizátori zrušili kategóriu zborov, ktoré aj podľa mňa patria na inú umeleckú scénu.

Čo sa týka celkovej úrovne umeleckých výkonov účinkujúcich, hodnotím ju ako veľmi dobrú. Oceňujem u všetkých výber hudobného materiálu, ktorý bol pôvodný – Vojvodinský. Nikto zo súťažiacich sa nesnažil interpretovať hudobný materiál zo Slovenska, čo hodnotím ako pozitívny posun, v porovnaní s minulým ročníkom. Najviac ma oslovila ženská spevácka skupina Hrdinu Janka Čmelika zo Starej Pazove. Z môjho pohľadu oceňujem – výber materiálu, interpretáciu, veľmi slušnú intonáciu, súhru, to že spievali unisono (jednohlasne) a a´capella (bez hudobného sprievodu). Členky speváckej skupiny boli v staršom veku, no spevácky výstup znel veľmi sviežo a presvedčivo. Jednoducho, bolo možné u nich počuť a vidieť „životné skúsenosti“.

Celkovo, by som chcela apelovať na všetkých účinkujúcich, resp. na ich zodpovedných vedúcich, aby sa viac venovali technike ľudového spevu. Často absentovali elementárne aspekty interpretácie ľudovej piesni – intonácia, frázovanie – časté nevkusné skracovanie fráz, chýbali akcenty na prvé doby. Pri interpretácii pomalých piesní (rubato) sa takmer u všetkých vyskytovalo násilne delené frázovanie, chýbalo legato – viazanie fráz. Potrelo to zmysel textu, pieseň úplne stratila atmosféru, ktorá jej patrila. Ďalej, sa málo vyskytovala „funkcia“ predspeváka. Znelo by zaujímavo, farebne a aj logicky, keby začiatok piesne predspieval jeden/-na interpret/-tka. V porovnaní s minulým ročníkom som zachytila zmenu vo viachlasoch. Boli skupiny, kde sa spievalo unisono, prípadne len dvojhlasne v terciách. Avšak, opäť boli prevažujúce umelé – zborové druhé, tretie hlasy. Verím, že to nebude jednoduché preučiť sa na jednoduchšie vedenie viachlasov, ale určitý posun bol pre mňa v tomto smere zreteľný. V jednom prípade šla interpretácia na úkor výberu materiálu. Piesňový materiál, i keď zaujímavý a pôvodný, bol veľmi interpretačne náročný. Dievčatá spievali unisono – jednohlasne a bez hudobného sprievodu pomalé piesne, kde žiaľ zlyhala intonácia.

Veľa speváckych skupín (dievčenská, ženská, mužská) malo nevhodne určenú tóninu, t.z. muži mali piesne príliš nízko – nízke tóny takmer vôbec nebolo počuť, a ženy mali najčastejšie piesne vysoko – najvyššie tóny vôbec nezneli a boli často mimo intonácie.

Všimla som si, že vojvodinský hudobný folklór je bohatý na ľudové piesne, ktoré majú veľmi široký rozsah. Takže sa často stávalo, že najnižšie a najvyššie tóny interpretom vôbec nezneli.

Čo sa týka orchestrov, chýbala mi sólová hra na hudobnom nástroji. Primáš často plnil len funkciu dirigenta. Absentoval mi rozpis viachlasu pre husle, jednoducho povedané, všetci hrali všetko rovnako. Znelo to akoby mala nácvik husľová sekcia orchestra – 1. husle. Môj postreh – celková interpretačná úroveň, technická vyspelosť hráčov na sláčikových nástrojeoch bola nižšia ako pri hráčoch na akordeóne. Huslisti často až školácky frázovali. Avšak, takisto v porovnaní s minulým ročníkom tu vidím istý posun vpred.

Napriek tomu, že ľudový orchester Rosička z Kovačice získal zlatú plaketu, chcem upozorniť na zloženie orchestra. Nepochopila som dostatočne funkciu flautistky, ktorá v orchestri zanikala a nedostala ani príležitosť vyniknúť s nejakým sólom. Myslím, že flauta nepatrí do zloženia ľudového orchestra, pokiaľ to nie je umelecké teleso, kde sa vyžaduje vyššia miera štylizácie, úroveň interpretácie a tzv. „farebnosť“ orchestra. Oceňujem celkovú súhru orchestra, výber hudobného materiálu, harmonickú prepracovanosť (až umeleckú).

Na záver chcem vyzdvihnúť opäť vysokú organizačnú úroveň, i napriek tomu, že počasie nám v závere súťažného dňa vôbec neprialo. Patrí sa mi a neostáva mi nič iné povedať, napísať len ĎAKUJEM, že som opäť mohla byť medzi Vami. Viem, že venovať sa, podporovať hudobný, tanečný folklór (folklorizmus) v súčasnej dobe, kedy subkultúra vytláča pôvodnú kultúru a jej prejavy, nie je vôbec jednoduché. Avšak, ja som nadobudla pocit, že v dušiach ľudí  Vojvodiny jestvuje kľúč, ako tomu čeliť.