Kulpín patrí medzi najstaršie dediny v južnej Báčke. Podľa niektorých údajov osada s dnešným názvom Kulpín sa tu spomína už na začiatku 13. storočia počas vlády kráľa Bela IV. Najstaršie hodnoverné údaje svedčia o tom, že Kulpín sa uvádzal pod menom Kurpee v písaných dokladoch s dátumom 28. februára 1345, keď časť Kulpína bola venovaná darovacou listinou Štefanovi Ujláckemu, šľachticovi a sudcovi z Iloka. V dokumentoch z roku 1442 sa Kulpín nazýva Kwalpi. V roku 1722 sa v súvislosti s Kulpínom prvýkrát píše o Srboch: v tom čase žilo v dedine stopäť srbských rodín.

Nové dejiny Kulpína sa začínajú roku 1745, keď bratia Stratimirovićovci zakladajú dnešný Kulpín, ktorý dostali za vojenské zásluhy v boji proti Turkom od cisárovnej Márie Terézie. Rodina Stratimirovićovcov bola v tom čase jednou z najvýznamnejších srbských rodín v Habsburskej monarchii. Z nej pochádzalo viacero osobností, ako napríklad metropolitan Stevan Stratimirović (1757 – 1836) a generál Đorđe Stratimirović (1822 – 1908), veliteľ srbského vojska v revolúcii 1848/49.

pohladnica z roku 1906 v úprave Michala Hasika

Fotografiu poskytla Katarína Pucovská

Po tom ako Slováci prišli do Petrovca (1745), začali sa slovenské poddanské rodiny usadzovať aj v Kulpíne, ale väčšina kulpínskych Slovákov sa v roku 1758 presťahovala do Selenče a tak v roku 1772 žilo v Kulpíne iba dvadsaťdeväť slovenských rodín. Po vydaní Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. v roku 1781 sa do Kulpína nasťahovali ďalší Slováci z Novohradskej, Hontianskej, Zvolenskej a Nitrianskej stolice. Roku 1900 žilo v Kulpíne 1848 Slovákov, čo bolo 58,5 % z celkového počtu obyvateľov.

kaštieľ Dunderskovcov

Fotografiu poskytla Mariena Martišová

 

Vývin národného a kultúrneho života v Kulpíne

Aj keď začiatky kultúrneho života Slovákov v Kulpíne je možné datovať už na koniec 18. storočia, čo súvisí so založením slovenského školstva v tejto osade (1789), k skutočnému rozmachu dochádza v dvadsiatych rokoch 19. storočia, keď sa v týchto dolnozemských končinách ocitlo niekoľko vynikajúcich slovenských vzdelancov.

Po sporoch o vlastnícke práva pozemkov, trvajúcich desaťročia, sa konečne roku 1875 začala podľa projektu Alojza Zozeka výstavba evanjelického kostola v historizujúcom štýle. Chrám široký 15 m a dlhý 31 m bol postavený za dva roky a posvätený bol v roku 1879. Je v ňom dvojmanuálový organ z roku 1891, na ktorom je umiestnená polychrómovaná drevená socha kráľa Dávida.

Pavel Jozef Šafárik (1795 – 1861) ako riaditeľ srbského pravoslávneho gymnázia v Novom Sade (1819 – 1833) chodieval cez leto do Kulpína na návštevy rodiny Stratimirovićovcov a v tejto rodine v rovnakom čase bol vychovávateľom klasicistický básnik, učenec a profesor Michal Godra (1801 – 1874). Od roku 1832 pôsobil v Kulpíne ako evanjelický farár, organizátor školského, cirkevného a národného života a publicista Daniel Koléni (1800 – 1875). Jeho syn, kulpínsky rodák, Emil Koléni (1835 – 1915), neskôr hajdušický evanjelický farár, bol dopisovateľom slovenských novín a autor cestopisov a historických textov. V Kulpíne pôsobila aj ďalšia významná osobnosť národného a literárneho života - prozaik, publicista, dramatik, historic a evanjelický farár Félix Kutlík.

Hlboké stopy v dejinách kultúry vojvodinských Slovákov zanechal Félix Kutlík (1843 – 1890), významný národnopolitický, osvetový a literárnopublicistický pracovník. Po štúdiách evanjelickej teológie vo Viedni a v Rostocku bol kaplánom v Petrovci, potom farárom v Silbaši a od roku 1876 evanjelickým farárom v Kulpíne. Počas pobytu v Petrovci zveľadil činnosť Nedeľnej školy, knižnice, divadelného života, založil Vzájomnú pomocnicu, napísal prvú divadelnú hru vojvodinských Slovákov Stratený syn (1872). K jeho najvýznamnejším dielam patria vlastivedná práca Báč- Sriemski Slováci (1888), ako aj historické poviedky, v ktorých často čerpal zo srbského a širšieho južnoslovanského prostredia: Kralica, Hajdúchova smrť, Lazar, Marko, cestopis V Belehrade a iné. Svoje historické prózy uverejňoval v rokoch 1870 – 1877 v časopise Orol. Politicky sa najviac angažoval práve v Kulpíne počas príprav volieb poslancov do uhorského parlamentu v Kulpínskom volebnom okrese.

Félixovi Kutlíkovi sa v Kulpíne roku 1883 narodil syn – Félix Kutlík (1883 – 1954), ktorý bol uznávaným bankárom, publicistom a autorom monografie Dejiny Kutlíkovcov, ktorá je významným prameňom dejín Slovákov na Dolnej zemi. Z tejto rodiny pochádzal aj Cyril Kutlík (1869 – 1900), akademický maliar, ktorý v Belehrade založil prvú výtvarnú školu (Prva srpska crtačko-slikarska škola). Medzi významných kulpínskych rodákov patrí aj Albert Martiš (1855 – 1918), učiteľ v Padine, prozaik, národovec a priekopník pestovania chmeľu na tomto území. Jeden z najvýznamnejších slovenských architektov Milan Michal Harminc sa tiež narodil v Kulpíne – v murárskej rodine. Bol najproduktívnejším slovenským architektom a jeho stavby sú ozdobou viacerých miest vo Vojvodine, v Maďarsku a na Slovensku.

Michal Milan Harminc (1869 – 1964), najaktívnejší slovenský architekt pôsobiaci vo viacerých európskych krajinách a priekopník slovenskej modernej architektúry. Michal Milan Harminc projektoval takmer tristo objektov sakrálnej architektúry (kostoly, fary – okrem iných: prestavba slovenských evanjelických kostolov v Petrovci, Kovačici, Nadlaku, pravoslávneho kostola v Novom Sade (Saborna crkva), Nový evanjelický kostol na Legionárskej ulici v Bratislave), ako aj objekty, akými sú palác Tatra banky (dnes budova Ministerstva kultúry Slovenskej republiky), budova Slovenskej ligy v Bratislave, hotel Carlton v Bratislave, Sanatórium Dr. Szontágha v Novom Smokovci, Zemedelské múzeum (dnes Slovenské národné múzeum) v Bratislave, Slovenské národné múzeum a Múzeum Andreja Kmeťa v Martine atď.

Do prvej svetovej vojny bol Kulpín strediskom volebného okresu do uhorského parlamentu. Vo voľbách roku 1869, v ktorých v celom Uhorsku boli úspešní iba štyria kandidáti z dvadsiatich dvoch kandidujúcich Slovákov, bol za okres Kulpín zvolený podpredseda Matice slovenskej Viliam Pauliny-Tóth (1826 – 1877). V roku 1905 sa dostal do uhorského snemu ďalší významný Slovák Dr. Milan Hodža (1878 – 1944), a to ako spoločný slovensko-srbský kandidát kulpínskeho okresu. Dr. Milan Hodža navštívil Kulpín ešte raz, roku 1936, ale už ako predseda československej vlády.

Z ďalších osobností slovenského kultúrneho života, ktoré poznačili dejiny Kulpína, treba spomenúť aj básnika Janka Kráľa (1822 – 1876). Tento romantický básnik-búrlivák učil v lete 1846 šľachtické dcéry v rodine Stratimirovićovcov.

Po prvej svetovej vojne sa kultúrny a národný život kulpínskych Slovákov výrazne obohatil. Nositeľmi týchto aktivít bola miestna inteligencia, ale aj uvedomelí dejatelia z radov remeselníkov a sedliakov. Divadelníctvo v medzivojnovom období podporovali rozličné organizácie, ktoré združovali kultúrne snahy kulpínskych Slovákov – okrem iných Miestny odbor Matice slovenskej, Miestny odbor Spolku československých žien, Sokolská jednota atď. Hlavným organizátorom a režisérom tohto obdobia bol kulpínsky rodák, syn kulpínskeho evanjelického farára Gustáva Klobušického, Emil Klobušický (1908 – 1983), povolaním učiteľ. Tento neúnavný organizátor a kultúrny dejateľ sa do širších dejín slovenskej kultúry zapísal aj ako jeden z prvých slovenských filmárov: jeho dokumentárne filmy (Svadba v Selenči, Žatva v Kulpíne atď.) sú vzácnym príspevkom do dejín našej kinematografie.

Z kulpínskych učiteľov medzivojnového obdobia významné miesto patrí ešte Štefanovi Kvasovi (1870 – 1929), ktorý prispieval do dobových časopisov historicko-publicistickýmia hospodárskymi textami a bol aj autorom čítaniek pre slovenské ľudové školy. Podobne ajučiteľ a kantor Martin Kmeť (1889 - 1970) prispieval aj do dobovej periodickej tlače.

Po druhej svetovej vojne bol založený Slovenský kultúrno-osvetový spolok v Kulpíne (1948). Jeho prvým predsedom bol Michal Hlaváč a poprednými organizátormi vtedajšieho spolkového života boli učiteľka Mária Vadnálová a krajčír Ján Valentík, ktorí nadviazali na svoju úspešnú divadelnú činnosť z medzivojnového obdobia. Spolková činnosť však po rokoch ochabla, až nakoniec v šesťdesiatych rokoch úplne zanikla.

Kultúrno-osvetový spolok Zvolen si Kulpínčania obnovili roku 1972, keď predtým usporiadali celovečerný program spevov, tancov a divadelnej jednoaktovky pod názvom Tá kulpínska vež. Stánok pre svoju činnosť spolok získal vďaka Paulíne Lačokovej, ktorá svoj rozsiahly hostinec na hlavnej ulici (dnes Ulica Maršala Tita) v testamente darovala Matici slovenskej, respektíve inej inštitúcii, ktorá bude organizovať národnostný život Slovákov. Iniciátormi znovuobnovenia spolkovej činnosti bol učiteľ Ján Kopčok so svojou manželkou Emíliou Kopčokovou. Vyše tridsať rokov pripravovali títo neúnavní nadšenci podujatia, organizovali vystúpenia folklórneho a divadelného súboru vo Vojvodine aj na Slovensku. Ján Kopčok sa presadil ako divadelný režisér (Ulička, Skrotená pýcha, Keď miznú biele krvinky atď.), ale aj ako vedúci speváckych skupín, ktorých repertoár nahral aj Novosadský rozhlas. Za odbornej spolupráci Ondreja Maglovského, uznávaného a popredného hudobníka, akordeónového virtuóza z Kulpína, mužská a ženská spevácka skupina s orchestrom RTV Nový Sad nahrala časť svojho hudobného repertoáru aj na nosiče Kulpín je malá dedinka (1996) a Brána, brána. KUS-u Zvolen udelili v roku 1985 Októbrovú cenu obce Báčsky Petrovec. V roku 2001 na festivale Tancuj, tancuj... obsadili kulpínski folkloristi prvé miesto a tak v nasledujúcom roku reprezentovali našu krajinu na Festivale tradičnej ľudovej kultúry pod Poľanou v Detve.

Aj oblasť divadelníctva v tomto období zažívala najväčšie úspechy. Založená na dlhej tradícii, ktorá sa tu začala písať ešte v roku 1904, svoj plný rozkvet zažíva v roku 1983. Vtedy prišiel na scénu Michal Babiak, ktorý sformoval divadelný súbor, ktorého jadro je aktívne dodnes. V priebehu osemdesiatych rokov Babiak inscenoval hry Ťapákovci (B. S. Timrava), Otčim (Hviezdoslav), Ďuro Dandin (Moličre), Katka (Krivák), Mátoha (Tajovský), Nevesta hôľ (Švantner). Tento súbor získal ocenenie Najlepší divadelný súbor Vojvodiny a zúčastnil sa aj na festivaloch v Pančeve, Malom Crnići, Starej Pazove, Bratislave atď. Po odchode Babiaka na Slovensko znovu rozsvietil javiskové svetlá Ján Chalupka, ktorý v roku 1996 úspešne debutoval s hrou Pomocník (Ballek), po ktorých nasledovali ďalšie úspešné inscenácie: Skon Paľa Ročku (B. S. Timrava), Svadba pod Kohútom (V. Paulíny-Tóth) atď. Po jeho odchode na Slovensko, kde pôsobí v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene, sa život na kulpínskom javisku znovu zastavil. K oživeniu došlo angažovaním hosťujúceho režiséra Fedora Popova z Padiny, ktorý nacvičil s osvedčeným hereckým súborom hru Plešivá speváčka (Ionesco).

 

Referencie: 

Kolektív autorov: Významní Slováci v dejinách Kulpína. Kysáč: Graf office 2009. 40 s.

ČELOVSKÝ, Samuel: Mladosť Félixa Kutlíka. Nový Sad: Obzor 1982. 300 s.

Kolektív autorov: Pamätnica – Споменица 1789 – 1989 200 rokov školy v Kulpíne 200 година школе у Кулпину. Báčsky Petrovec: Kultúra 1996. 275 s.