Boľovce

DEDINA OBÝVANÁ SLOVÁKMI NA BREHU RIEKY SÁVY

Zemepisná charakteristika a demografia

Osada Boľovce je vzdialená necelých 30 kilometrov od Belehradu a patrí do obce Surčin, ktorá je prímestskou časťou hlavného mesta Srbska. Vznikla na ľavej strane rieky Sávy vo výške 68 m. n. m. a jej presné zemepisné koordináty sú: 44° 43′ 12" severnej zemepisnej šírky a 20° 13′ 13" východnej zemepisnej dĺžky.

Podľa posledného sčítania občanov z roku 2002 v Boľovciach žilo 4056 obyvateľov a bolo tam 1276 domácností, z toho 1132, čiže 27,90 % Slovákov. V Boľovciach žijú aj iné národnosti a etnické menšiny ako Chorváti, Čiernohorci, Macedónci, Slovinci, Rómovia, Maďari, Nemci, Rusi a Juhoslovania.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Boľovciach žije spolu 4094 obyvateľov, z čoho je 2815 Srbov a 1001 Slovákov.

Špecifiká Boľoviec

Boľovce sú prvou a zatiaľ jedinou slovenskou osadou v Srbsku, v ktorej sa koná ambientná výučba v slovenskom jazyku. Jej cieľom je zhromažďovať deti a umožniť im, aby sa prostredníctvom tvorivých dielní zoznamovali so slovenským jazykom, ako aj s celkovou slovenskou kultúrou, zahŕňajúcou zvyky, obyčaje, folklórne a iné prvky. Výučba sa koná na Základnej škole Branka Radičevića od roku 2004, keď bolo zrušené vyučovanie v slovenskom jazyku pre nedostatočný počet žiakov. Ambientná výučba je však jedným zo spôsobov ako v tomto prostredí čeliť asimilácii a je zároveň príkladom dobrej praxe, ktorú možno uplatniť aj v iných prostrediach, ktoré sú v podobnom položení.

Historické fakty a súčasnosť Boľoviec

Dnešné meno dediny sa prvýkrát spomína roku 1702 po oslobodení Sriemu od Turkov. Roku 1716 sa v dokladoch uvádza osada Boľovce ako osídlená oblasť a roku 1730 sa do osady nasťahoval väčší počet obyvateľov, najmä Srbov, ktorí si o štyri roky neskôr začali budovať pravoslávnu modlitebňu. Dovtedy ich cirkevné potreby zabezpečoval kláštor Fenek, ktorý je od dediny vzdialený asi 2 km. Počas panovania Márie Terézie sa táto oblasť Vojenskej hranice rozširuje, budujú sa nové domy, formujú ulice a zúrodňuje boľovský chotár.

Už koncom 18. storočia osídľujú dedinu okrem Srbov aj Slováci. Doteraz publikované údaje o príchode prvých Slovákov do Boľoviec sa viažu až na koniec štyridsiatych rokov 19. storočia, keď sa odsťahovalo veľa ľudí zo Starej Pazovy. J. Jančovicovi (2004) sa pravdepodobne podarilo získať aj staršie údaje (hoci priame dôkazy neuvádza) a posúva slovenskú prítomnosť v Boľovciach do rokov 1817 – 1849. Zistenia výskumného tímu FF UKF z Nitry, ktorý pripravuje monografické dielo o tradičnej kultúre Slovákov v Boľovciach, svedčia o tom, že v tejto dedine žili Slováci oveľa skôr. Na Vojenskú hranicu prichádzali pravdepodobne už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 18. storočia priamo zo Slovenska alebo kvôli náboženským nezhodám v rámci sekundárnej kolonizácie zo Selenče (či iných dedín Báčky) za tých istých okolností a v tom istom čase ako do Starej Pazovy. Túto skutočnosť potvrdzuje údaj, že v januári 1888 zomrel Štefan Kolec vo veku deväťdesiat rokov, ktorý sa narodil v Boľovciach (1798) a jeho rodičia sa prisťahovali z dediny Podrazík v Šariši. Existujú aj ďalšie údaje, ktoré dosvedčujú, že sa v roku 1800 v Boľovciach narodili Slováci Ondrej Fitoš, Ján Bacsur, či v roku 1801 Peter Pauli. Tento výskumný tím zozbieral množstvo údajov o početnom slovenskom obyvateľstve na Sáve a aj o pôvodných priezviskách evanjelických rodín, ktoré v prvej tretine 19. storočia žili v Boľovciach.

V rokoch 1847 – 1849 sa sem presťahovalo ďalších štyridsať slovenských rodín prevažne zo Starej Pazovy, neskoršie sa však do osady nasťahovali aj Slováci z Báčky. Hneď po príchode sa duchovne zorganizovali v cirkvi, ktorú spravovali učitelia ako aj farár zo Starej Pazovy, lebo boľovská cirkev bola v zväzku so staropazovskou cirkvou až do roku 1891. Potom sa ako fília pripojila k Surčinu a tak koncom 19. storočia služby Božie v Boľovciach vykonával Mikuláš Abafi (Abaffy), farár surčinský a neskoršie senior sriemsko-chorvátsky. Za jeho úradovania sa roku 1899 začala stavať modlitebnica, ktorá bola ukončená a vysvätená roku 1900. Vtedy v Boľovciach bolo 729 Slovákov a ten počet sa neustále zvyšoval. Roku 1906 si boľovskí evanjelici vystavali aj faru a o dva roky neskôr, keď k nej boli priradené fílie Dobanovce a Ašaňa, sa cirkevný zbor v Boľovciach osamostatnil. Prvým farárom boľovskej cirkvi sa roku 1910 stal Andrej Palkovič.

V Boľovciach sa o rozvoj slovenského života v rokoch 1858 – 1861 zaslúžili učitelia Štefan Boťan, neskôr Pavel Lehotský, Ján Kamenár, Karol Babylon, Viliam Stolárik, Karol Lichner a Pavel Zloch. Školstvo sa od cirkvi oddelilo koncom 19. storočia a po prvej svetovej vojne, po vzniku Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, sa Boľovciam ako osade pri hlavnom meste Belehrad otvárajú nové možnosti všestranného rozvoja. V tom čase existovali dve školské budovy, srbská a slovenská, a tiež dve budovy s učiteľskými bytmi. Dedina bola elektrifikovaná roku 1929, keď sa začalo aj upravovanie ciest a chodníkov. Po druhej svetovej vojne bol vybudovaný Dom kultúry a od roku 1957 mali Boľovčania možnosť navštevovať aj kino, ktoré malo pozoruhodný filmový fond.

Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia bola vybudovaná nová škola, ambulancia s bytom pre lekára a asfaltovali sa cesty. Od šesťdesiatych rokov Boľovce patrili k obci Zemun a tak to bolo až do roku 2004, keď bola rozhodnutím Zhromaždenia mesta Belehrad osada znovu priradená k obci Surčin. Blízkosť veľkomesta a výhodné dopravné spojenie umožňuje mladým navštevovať rozmanité stredné a vysoké školy, ale ponúka aj pestrú ponuku pracovných príležitostí. Starší obyvatelia Boľoviec sa ešte vždy zaoberajú poľnohospodárstvom a v menšej miere chovom dobytka.

Kultúrny život v Boľovciach

Organizovaná kultúrna činnosť boľovských Slovákov sa začala roku 1901, keď tu zahrali prvé divadelné predstavenie. Miestny odbor Matice slovenskej bol založený roku 1932 a sídlil v Slovenskom dome, ktorý sa nachádzal na Hlavnej ulici a ktorý kúpil cirkevný zbor na to, aby sa nacvičovali divadelné predstavenia, stretával ženský krúžok, aby v ňom boli uschované slovenské knihy a fotografie. Slovenský spolok začal pôsobiť po druhej svetovej vojne pod názvom Kultúrno-umelecký spolok Andreja Sládkoviča. Boľovskí Slováci tak dostali ďalšiu možnosť stretávať sa, nacvičovať divadelné predstavenia, tancovať pri slovenskej hudbe, vyšívať a vypožičiavať si slovenské knihy z čitárne.

Spolok bol roku 1975 premenovaný na KUS Sládkovič. Odvtedybadať systematickú činnosť viacerých odbočiek pod jeho strechou, o čom svedčia pravidelne písané a uchovávané zápisnice. Vďaka takejto činnosti zdobia miestnosti KUS-u Sládkovič v Dome kultúry (Ulica bratov Gavrajićovcov 1) početné diplomy, ceny či uznania. V súčasnosti KUS Sládkovič združuje tunajších Slovákov najmä v rámci vokálno-inštrumentálnej, folklórnej, divadelnej a výtvarnícko-výšivkárskej zložky.

Vokálno-inštrumentálna odbočka začala činnosť po obnovení spolku roku 1975 a počas vyše tridsaťročného pôsobenia jej sólisti a skupiny usporiadali mnohé vystúpenia. Na festivale Stretnutie v pivnickom poli si prvú cenu vyspievali Pavel Kukučka a neskôr aj jeho dcéra Anna Kukučková.

Aktívna je tiež folklórna odbočka, ktorá najväčšiu masovosť a aktivitu zaznamenala v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vyvrcholením činnosti folklórnej odbočky KUS-u Sládkovič bolo úspešne organizovanie Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... v roku 1988. Do roku 2007 sa folklórna skupina pravidelne zúčastňovala na FF Tancuj, tancuj..., teraz sa najväčšia nádej vkladá do detskej folklórnej skupiny Nádeje, ktorá sa pravidelne zúčastňuje na Detskom folklórnom festivale Zlatá brána.

Jednou z najstarších odbočiek v tejto osade je výšivkárska odbočka. Jej členky sa už v zime roku 1976 začali stretávať v miestnostiach spolku a pripravovať materiály, ktoré vo svojich prezentáciách používali. Od roku 2001 výtvarnícko-výšivkárska skupina sa pravidelne zúčastňuje na sviatku osady Velika Gospojina.

Divadelnícka zložka mala svoje prajné i menej prajné obdobia. Úspešné divadelné predlohy spravidla pripravovali miestni učitelia. Dnes tu úspešne pôsobí detský súbor, ktorý sa pravidelne zúčastňuje na Prehliadke detskej divadelnej tvorby v Starej Pazove 3xĎ.

V KUS-e Sládkovič pracuje predovšetkým folklórna skupina s asi dvadsiatimi mladými ľuďmi. Po prestávke činnosť obnovila aj divadelná skupina. Výšivkárska odbočka pomáha tanečníkom pri príprave krojov a kostýmov.

V roku 2011 tlačou vyšla prvá monografická práca o Slovákoch v Boľovciach. Ide o publikáciu pod názvom Boľovce, kultúrne tradície Slovákov v Srieme, ktorú pripravil výskumný tím Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pod odborným vedením prof. PhDr. Jaroslava Čukana, CSc. Monografia je svojim spôsobom priekopnícka, lebo dokladuje život Slovákov v Boľovciach už koncom 18. storočia. Tieto tvrdenia posúvajú doterajšie poznatky do novej roviny, ale zároveň verne dokladijú aj tie, ktoré boli doteraz zistené. Kniha spracúva všetky segmenty kultúry, ktoré sa v Boľovciach vyskytovali, plne ich odborne opodstatňuje a bohato fotograficky ilustruje. Vzácnou prílohou je aj vyše sto slovenských ľudových piesní, ktoré sa v tomto prostredí aj dnes spievajú.

Prečo by ste mali navštíviť Boľovce?

Možnosť oboznámiť sa so spôsobom života Boľovčanov na začiatku 20. storočia ponúka Stajkov etnodom. Je tu upravená srbská ako aj slovenská izba a kuchyňa a vystavujú tu pôvodný nábytok, kroje, fotografie a doplnky z minulých čias. V sedliackom štýle je zariadený aj dvor so starým roľníckym náradím, ako sú pluhy, sejačky, ale aj koče. V prispôsobenej stajni sa nachádza postroj pre kone, voz, sane, sudy, drevené korytá a rôzne iné exponáty z prvej polovice 20. storočia. V Stajkovom dome sa organizujú gastronomicko-folklórne podujatia, stretávajú sa v ňom Boľovčania, ktorí si chcú zaspomínať na čaro zašlých čias, ale navštevujú ho aj žiaci základných škôl z Belehradu a okolitých miest. Objekt sa stáva obľúbenou destináciou jednodňových exkurzií.

Hostia Boľoviec radi navštevujú aj malú galériu obrazov z dreva od Janka Maglovského. V nej autor tvorí a zároveň vystavuje svoje unikáty z dreva, obrazy a iné drevené predmety. Na obrazoch najčastejšie vidno motívy slovenského vidieckeho prostredia vo Vojvodine, biblické motívy a nechýbajú ani vyrezávané slovenské hrady a pevnosti, ktoré sú podľa slov autora symbolom jeho pravlasti, čiže Slovenska. Diela z tejto galérie sa objavujú na výstavách, ale niekoľkokrát boli vystavované aj samostatne, okrem iného aj v Kulpíne, odkiaľ Janko Maglovský pochádza.

Okolie Boľoviec ponúka možnosti na výlety a agroturistiku. Na rieke Sáva sa nachádza prvá Nautická dedina v Srbsku. Je to komplex pätnástich domčekov na vode vhodných na oddych, kúpanie, opaľovanie, rybolov. Nachádza sa tu aj moderná reštaurácia s ponukou špecialít z riečnych rýb a rozmanitých jedál na rošte. Okolie Boľoviec je lesnaté. Najznámejší les zvaný Bojčinská hora, rybník a početné kanály lákajú mnohých turistov. Milovníci prírody si môžu pozrieť Kakarovu kolekciu kaktusov a neďaleko školy aj Smiškove bonsajové stromy.

Asi dva kilometre od dediny sa nachádza kláštor Fenek, zasvätený svätej Petke Srbskej, ktorej pozostatky sa tu uchovávajú. V rokoch 1813 – 1816 tu bývali mnísi kláštora Studenica s pozostatkami svätého Simeona, prvého kráľa z rodu Nemanjićovcov. Dnešnú podobu získal Fenek na konci 18. storočia a jeho architektom bol Maurilius Rabl, ktorý projektoval aj boľovský pravoslávny cirkev. Táto významná historická pamiatka je dnes chránená štátom.

Ak budete v Boľovciach 28. augusta, môžete sa zúčastniť na veľkej dedinskej oslave Velika Gospojina s bohatým kultúrnym programom, v ktorom účinkujú spolu Slováci aj Srbi. Okrem kultúrno-umeleckých programov, ktoré majú na starosti dva aktívne spolky, sa usporadúvajú v dedine aj rôzne výstavy a v Stajkovom dome sa organizuje súťaž o najchutnejšie štrudle. Tu sa zároveň pripravuje ukážka tradičných boľovských špecialít.