Kultúrno-umelecký spolok Sládkovič, Boľovce

Kultúrno-umelecký spolok Andreja Sládkoviča v Boľovciach začal pôsobiť po druhej svetovej vojne. O jeho založenie sa pričinili vtedajší riaditeľ základnej školy Miroslav Kováč, učiteľka Marta Kvasová, Michal Miháľ, Ondrej Bartko, učiteľ Alexander Hronec a ďalší. A tak boľovskí Slováci mali možnosť zoskupovať sa, nacvičovať divadelné predstavenia, tancovať na zábavách, vyšívať, hrať šachy, vypožičiavať si slovenské knihy v čitárni, ba i televízny program sledovať.

Z prístupných prameňov sa dozvedáme, že prvá organizovaná kultúrna činnosť boľovských Slovákov bola ešte v roku 1901, keď tu bolo predvedené prvé divadelné predstavenie. Potom dlhší časový úsek nemáme takmer žiadne údaje o kultúrno-spoločenskej činnosti v tomto prostredí. Niektoré programy v oblasti kultúry aj boli, ale veľmi ojedinelé a sporadické.

Spolok bol roku 1975 premenovaný a preregistrovaný na KUS Sládkovič. A práve od tohto roku môžeme sledovať sústavnú a kontinuovanú činnosť viacerých odbočiek pod strechou spomínaného spolku v Boľovciach, o čom svedčia i pravidelne písané a chránené zápisnice. O znovuzaloženie a revitalizáciu KUS Sládkovič sa v najväčšej miere pričinil vtedajší slovenský učiteľ Ján Kaňa, neúnavný osvetový a kultúrny dejateľ, ktorý najmä v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia režíroval početné divadelné predstavenia.

Miestnosti KUS Sládkovič v Dome kultúry (Ul. Bratov Gavrajićovcov č. 1) dodnes okrášľujú početné diplomy, odmeny, uznania. Najväčšia časť mladých, ale i tých starších, aj dnes je zapojená do práce Kultúrno-umeleckého spolku Sládkovič, v ktorom sú súčasne aktívne štyri odbočky:

1. vokálno-inštrumentálna,

2. folklórna a detská folklórna – Nádeje,

3. divadelná a detská divadelná

4. výtvarnícko-výšivkárska

Vokálno- inštrumentálna odbočka

Táto odbočka s činnosťou začala hneď po obnovení spolku v roku 1975 a počas svojho vyše tridsaťročného pôsobenia zaznamenala nemalé úspechy.

Známe je, že v minulosti bolo možné  ľudovú pieseň počuť v dedine takmer všade. I na poli i pri tvrdých domácich prácach. Na uliciach od svitu do mraku neraz zaznela svojrázna boľovská pesnička. Neskoršie pieseň na ulici zamĺkla a dostala sa na javisko, keď sa začali usporadúvať organizované kultúrno-umelecké večierky. Medzi prvými na javisko sa dostala Anna Andrašeková, chýrečná speváčka. Po jej boku v tom období bola i jej družka speváčka Anna Strišková, ktorá tiež svojským spevom robila radosť obecenstvu na mnohých Sládkovičových koncertoch. K jej významnejším uznaniam patrí aj to, ktoré si v duete vyspievala so Zuzanou Molnárovou na festivale v Grocke v roku 1979, kde ich odmenili diplomom a II. cenou za prednes. Toto si všimol i hudobný odborník Ján Nosál, ktorý ich spolu s Adamom Turanom, Martinom Molnárom, Štefanom Mihášom, Jánom Mihášom a Zuzanou Petrákovou pozval do Novosadského rozhlasu. Tak v máji roku 1978 bola nahraná známa ľudová pesnička z tohto prostredia Boľovčania, čo robíte, čo tie zeme neoriete...

K už spomenutým spevákom a speváčkam z druhej polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia neskoršie pribudli i mladé posily, medzi ktorými boli najmä speváčky: Vierka Miháľová, Anna Hruškárová, Marka Strišková, Božena Bartková, Verica Molnárová, Jarmila Tomanová...

Práve v tom období pozoruhodne úspechy zaznamenala Anna Gálová, staropazovčanka rodným menom Fábryová, ktorá po vydaji a po príchode do Boľoviec reprezentovala už KUS Sládkovič.

Na festivale Stretnutie v pivnickom poli KUS Sládkovič prvýkrát Boľovce predstavovali Mária Strišková, dnes vydaná Plavšićová, a Anka Hruškárová, dnes už s priezviskom Havranová. Bolo to v roku 1980 a odvtedy sa na tomto našom známom festivale v Pivnici zúčastnilo viacero vynikajúcich spevákov z Boľoviec.

Hádam najväčšie úspechy v doterajších dejinách boľovského Sládkoviča práve na festivale Stretnutie v pivnickom poli dosiahol Pavel Kukučka, ktorý tam vystúpil až trikrát – v rokoch 1989, 1990 a v roku 1994. Pavel Kukučka do Boľoviec priniesol raz I. cenu a dvakrát III. cenu odbornej poroty za interpretáciu autentických boľovských piesní.

O niečo menší úspech na tomto festivale zaznamenal ďalší boľovský spevák Zdeno Košút, ktorý v Pivnici spieval dvakrát a to v roku 1991 a v roku 1993, keď si na festivale vyspieval cenu odbornej poroty za autentickosť piesne. Viera Ikerová sa na Stretnutí v pivnickom poli zúčastnila tiež dvakrát – v rokoch 1991 a 1994, a ešte v roku 1989 v Pivnici spievala i Jarmila Tomanová, ktorej pôvodné boľovské piesne aj dnes možno počuť na vlnách Novosadského rozhlasu.

V roku 1996 v Pivnici spieval Vladimír Čapeľa, ktorý sa o rok neskoršie zúčastnil i na festivale Rozospievaný Sriem v Starej Pazove. Ďalší pozoruhodný a krásny úspech dosiahla Vlasta Jovnášová, ktorá v roku 1998 bola víťazkou pivnického festivalu, ako i pazovského Rozospievaného Sriemu.

Staršia dcéra z rodiny Kukučkovej Jaroslava tiež vlastní vzácne ceny a uznania za svoje spevácke vlohy, spomenieme cenu obecenstva a II. cenu odbornej poroty za interpretáciu piesní na festivale Rozspievané klenoty v Kovačici v roku 1997.

Z konca minulého a zo začiatku nového storočia na viacerých našich festivaloch, tak v Pivnici, ako i v Starej Pazove vystupovali i Milena Milenkovićová, Jaroslava Petráková a Vladimír Toman, ale i Ivana Križanová, Miroslav Galo, Irena Havranová, Darko Ilić, Renata Benková, Mária Domoniová, Darko Krnáč a Anna Kukučková. Práve Anna Kukučková, tiež pochádzajúca z boľovskej speváckej rodiny Kukučkovcov zvíťazila najprv v Starej Pazove na Rozospievanom Srieme v roku 2004 a začiatkom roku 2005 i na festivale Stretnutie v pivnickom poli.

Tieto úspechy jednotlivých spevákov vokálno-inštrumentálnej odbočky KUS-u Sládkovič najlepšie svedčia o tom, že v Boľovciach vždy boli mladí a talentovaní speváci a speváčky, ktorí najmä svojim krásnym a autentickým spevom vedeli a vedia stále potešiť obecenstvo, ale často i príjemne prekvapiť hudobných odborníkov.

Folklórna a detská folklórna odbočka Nádeje

Folklórna odbočka je tiež aktívna od znovuobnovenia činnosti KUS Sládkovič, teda od roku 1975. V tých prvých rokoch obnovenej činnosti KUS Sládkovič hybnou silou bola rodina Kaňová, ale nápomocnú ruku pridala i známa hudobná rodina Materáková zo Starej Pazovy – choreografka Juliána Materáková a jej manžel harmonikár Zlatko Materák, spolu so synom hudobníkom Zlatkom.

Možno povedať, že v osemdesiatych rokoch minulého storčia hudobno-tanečná odbočka bola najmasovejšia a najaktívnejšia, hoci i v neskorších obdobiach vedeli zaznamenať nemalé úspechy tak doma, ako i na Slovensku. Boľovčania vždy zápasili s problémom zoskupenia dobrého orchestra, ktorého základ musel tvoriť dobrý harmonikár. Spomenieme tuná iba niektorých hudobníkov: Jozef Fitoš, Pavel Domoni, Saša Djordjević, Zdenko Klinko, Staropazovčan Šimko Forgáč, Janko Barnák, Zdeno Košút, Žeľko Molnár a Marian Šajben. Tiež netreba zabúdať ani na stále prítomných hudobníkov Jovanovićovcov: bratov Boška, Lazara, Dušana a Petra, ako i ich synov Predraga, Nenada, Dragana, Petra a Miloša.

Vrcholom činnosti folklórnej odbočky KUS Sládkovič bolo úspešne organizované naše najväčšie folklórne podujatie Folklórny festival Tancuj, tancuj... 1988, na ktorom vystúpil veľký počet tanečných súborov. Boľovčania ani vtedy nezostali zahanbení, ba naopak, dlho sa spomínalo a uvádzalo za príklad skutočnosť, že i takéto malé slovenské prostredie na samom juhu Sriemu a na okraji Belehradu môže a vie zorganizovať i veľké podujatia na tej najvyššej úrovni.

Folklórna a spevácka skupina KUS Sládkovič sa zúčastnili na 25. folklórnych Podpolianských slávnostiach v Detve 13. až 15. júla 1990 nazvanom Vedno jedno sme, kde ich niekoľko tisíc milovníkov slovenského spevu a tancu odmenilo najkrajším uznaním – úprimným potleskom.

Spolkári ešte boli i v Šuranoch, v Liptovských Sliačoch a úspešný zájazd mali v auguste 2007 v Hrušove. Z Hontianskej parády si domov priniesli nielen krásne spomienky, ale i vzácne fotografie, z ktorých neskoršie usporiadali ešte krajšiu výstavu v miestnostiach základnej školy. Do roku 2007 sa folklórna skupina pravidelne zúčastňovala na FF Tancuj, tancuj a po vystúpení v Starej Pazove nastala dvojročná prestávka, po ktorej si boľovskí ochotníci znovu obnovili svoju činnosť.

V uplynulom viac ako tridsaťročnom období tanečno-hudobnej odbočky KUS Sládkovič sa vystriedalo viacero mladých generácií ako i viacerých choreografov a choreografiek. Veľká vďaka za to, že tanec, spev a hudba žili a žijú v tomto prostredí patrí početným tanečníkom a hudobníkom, ale i usilovným choreografom a choreografkám, medzi ktorých patria: Anna Kaňová, Miroslav Častven, Juliana Materáková, neskoršie Alžbeta Kukučková, Ján Tót, Vera Barnáková, Zlatko Materák a Anna Kukučková, ktorá nacvičovala aj tých najmladších - Nádeje.

Aj pred tým než táto najmladšia skupina tanečníkov bola pokrstená a dostala svoje meno, boľovskí mladí tanečníci boli stále prítomní a vystupovali prevažne v domácom prostredí pri školských a spolkových zábavách. Od roku 1994, teda od samého začiatku, sa zúčastňujú i na detskom tanečnom festivale Zlatá brána v Kysáči, keď ich nacvičovala a viedla Alžbeta Kukučková.

Súčasne s folklórnymi skupinami pracuje Darko Krnáč.

Výtvarnícko-výšivkárska odbočka

Jednou z najstarších odbočiek v tejto osade je práve výšivkárska skupina žien. Je to istou samozrejmosťou, ak vieme, že odnaveky naše usilovné ženy radi vyšívali najčastejšie v dlhých zimných večeroch, keď sa zoskupovali pri priadkach. Niekedy pri olejových lampách alebo kahancoch, neskoršie zase pri slabých žiarovkách, ale vždy s piesňou a v dobrej nálade. Dnes je tohto stretania čoraz menej, na priadky sa už takmer zabudlo, ale predsa boľovské ženy sa i v súčasnosti vedia zoskupiť a ukázať, čo ich ruky vedia vyšiť, zamiesiť, upiecť...

Už v zime roku 1976 v miestnostiach spolku sa stretla skupinka boľovských žien s cieľom spoločne tráviť zimné večery, ale aj ušiť a vyšiť to, čo tanečníci a divadelníci budú potrebovať.

Od roku 2001 výtvarnícko-výšivkárska odbočka organizovane vystupuje najmä v rámci sviatku dediny Velika Gospojina, obyčajne koncom augusta, ale aj pri iných príležitostiach. Veľa by nám priestoru zobralo napočítať čo len mená všetkých tých žien, čo sa pričinia o rôzne príležitostné večierky, výstavy a vôbec prezentovanie toho najkrajšieho a najvzácnejšieho v Boľovciach. Jednou z nich znovu je usilovná a takmer všadeprítomná Alžbeta Kukučková, ktorá sa najnovšie podieľa na zbieraní a úpravách starých ľudových krojov z tohto prostredia.

Polovica augusta 2007 zostane v krásnej spomienke aj viacerým boľovským ženám, ktoré boli spolu s tanečníkmi na zájazde na Slovensku, keď v Hrušove na Krajanskom dvore pripravili typické boľovské jedlá, ale i výstavu svojich ručných prác, ktoré si prišiel obzrieť i sám prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. 

Divadelná a detská divadelná odbočka

Prvé divadelné predstavenie v tomto prostredí bolo prezentované v dávnom roku 1901, ale presnejšie údaje o tomto nejestvujú. Tiež, keď ide o divadelnú ochotnícku tvorbu, teda o jej začiatky, informácie sú nepresné a ťažko je tvrdiť kedy sa hralo prvé predstavenie v Boľovciach. Vzácnymi údajmi v tejto súvislosti sú spomienky Pavla Petráka, ktorého slová uviedla kultúrno-osvetová dejateľka a novinárka z tohto prostredia Viera Tomanová v článku Črty zo života manželov Kvasových, čiže boľovské veno od rodiny Kvasovej, v ktorom sa dozvedáme, že od roku 1932 keď bol založený MOMS, pani farárová Marta Kvasová pracovala na poli kultúry. Boľovský cirkevný zbor toho času kúpil dom na Hlavnej ulici, oproti kostola. Bol to Slovenský dom, v ktorom sídlil MOMS a kde sa nacvičovali divadelné predstavenia, stretal ženský krúžok, okrem toho kde boli aj uschované slovenské knihy, fotografie, divadelné predlohy. Marta Kvasová tuná nacvičila predstavenie Hora volá, ktoré divadelní ochotníci predviedli pred domácim obecenstvom.

Slovenský učiteľ a neúnavný osvetový a kultúrny dejateľ Ján Kaňa v roku 1975, a potom i dlhé roky neskoršie režíroval početné divadelné predstavenia, ako napríklad Matka, Zem, Zámka škripí od VHV. Tiež i predlohy viacerých súčasných autorov zo Slovenska. Najmä v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia v Boľovciach bolo akoby samozrejmosťou, že divadelné predstavenie bude nacvičovať a réžirovať učiteľ Kaňo.

Potom nacvičovanie a režírovanie prebral Michal Ďurčík, ktorý sa ako dvadsaťdvaročný mladík s ochotníckou prácou stretol ešte v roku 1973. Prvá jeho divadelná úloha bola v predstavení Zem VHV v réžii Jána Kaňu. Potom nasledovali ďalšie úlohy v početných predstaveniach, ako napríklad v divadelných predlohách Magda Burčová, Matka, Hora a Veno pre Veronu.

Aby divadelná činnosť nezamrela v Boľovciach ani v ťažkých a krízových rokoch deväťdesiatych, keď dominujú a vavríny na festivaloch zbierajú speváci a speváčky, postaral sa o to mladý a divadlu naplno venovaný Emil Toman. Nemal to ľahké, lebo už dávno pred tým sa do penzijného tieňa utiahol učiteľ Ján Kaňa, a i tá staršia generácia v čele s Michalom Ďurčíkom a Károľom Košútom pomaly už začala štafetový ochotnícky kolík odovzdávať tým mladším.

Svojráznou zaujímavosťou je i fakt, že v roku 1995 Emil Toman režíruje divadelne predstavenie pre dospelých Trinásta hodina, ale i hrá v predstavení Jana z Arcu, ktoré zase režíruje jeho manželka Viera Tomanová, tiež výborná a usilovná osvetová pracovníčka a predovšetkým dlhoročná kultúrno-ochotnícka vzpruha v tomto prostredí.

Po skvelom divadelnom období, keď sa vďaka režisérovi Emilovi Tomanovi, ale i dobrému súboru, meno Boľoviec a Boľovčanov počulo v tom najkrajšom znení na našich divadelných doskách, ale i oveľa širšie, znovu nastávajú neplodné divadelné roky v tomto prostredí. Vďaka práve už spomenutej profesorke slovenčiny Viere Tomanovej, Boľovčania, resp. ich najmladší predstavitelia, sa v poslednom období pravidelne zúčastňujú na Prehliadke detskej divadelnej tvorby v Starej Pazove, známejšej ako 3xĎ. No ešte v roku 1994 prvé detské predstavenie Červená čiapočka, ktoré sa zjavilo na prehliadke 3xĎ spracovala a režírovala Alžbeta Kukučková spolu s učiteľkou Tomanovou. Nasledovali predstavenia Polepetka, Princezná Jajbôľka atď.

Dnes KUS-e Sládkovič pracuje predovšetkým folklórna skupina, ktorá počíta zo dvadsať mladých ľudí. Nacvičuje ich Darko Krnáč. Občas sa k tejto skupine pridajú aj veteráni a tak tomu bolo aj v roku 2010 keď s choreografiou Lucka autorky Anny Kukučkovej vystúpili na festivale zvykov a obyčají v Aradáči. Vedúcim orchestru je Darko Šajben.

Po určitej presávke svoju činnosť obnovila aj divadelná skupina, ktorej predseda je Pavel Lenhart. Výšivkárska odbočka v súčasnosti pôsobí iba ako nápomocná ruka tanečníkom pri príprave krojov a kostýmov.