Školstvo a združenia

Kultúrne styky medzi Srbmi a Slovákmi na území Slovenska sa zintenzívňujú najmä od 18. a 19. storočia, keď sa na Slovensku školilo do 2 500 Srbov. Mladí Srbi sa na slovenských univerzitách školili ešte od renesancie, keď medzi popredné vzdelávacie ustanovizne patrila Academia Istropolitana v Bratislave. Po víťazstve Turkov sa väčšina škôl presťahovala na Slovensko a dôležité vzdelávacie strediská boli založené v Bratislave, Modre, Trnave, Košiciach, Kežmarku, Levoči a Prešove.

Na Slovenské školy sa dostávali moderné myšlienky. V slovenskom protestantskom prostredí sa vzdelávali prvé generácie mladých intelektuálov, neskoršie významných srbských osobností. Slovensko sa v tom čase stalo nositeľom panslavistických ideí. Obrovský vplyv na Srbskú mládež mali i slovenskí národní buditelia, nositelia národného obrodenia, ktoré v tom čase prebiehalo na Slovensku. Tí sa školili na nemeckých protestantských univerzitách v Lipsku, Göttingene a Halle.

Srbi v Halle študovali právnické, filozofické, teologické a lekárske vedy. Na štúdiá tam však odchádzalo len málo mladých Srbov, lebo predtým museli skončiť gymnáziá a dvojročné lýceá. Preto sa školili väčšinou na slovenských gymnáziách, lýceách a akadémiách, na ktorých prednášali profesori, ktorí na školy chodili najviac v Halle.

Medzi osobnosti, ktoré najsilnejšie vplývali na mladých Srbov patria Matej Bel, Ján Tomka Saský, Jozef Bencúr, Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Ján Kalinčiak a i.

Medzi vysoké školy a lýceá, na ktorých Srbi na Slovensku študovali patria Bratislavská univerzita Academia Istropolitana (založená r.1467), Evanjelické lýceum v Bratislave (založené r. 1606), Trnavská univerzita (založená r.1635), Košická univerzita (založená r.1657), Prešovské lýceum (založené r.1667), Kežmarské lýceum (založené r.1712), Levočské lýceum (založené r.1696), Modranské gymnázium (založené r.1501).

Kultúrne styky Srbov a Slovákov boli podnecované aj slovenskými profesormi na srbských gymnáziách v Karlovciach a v Novom Sade, ktorí sa sem dostali na základe odporúčaní srbských študentov, školiacich sa na Slovensku.

Metropolita Stefan Stratimirović umožnil zakladanie kraľovského a novosadského gymnázia, podľa vzoru evanjelickej školy. Za prvých riaditeľov a profesorov angažoval slovenských, evanjelických a osvetových dejateľov.

Prvý riaditeľ a profesor klasických jazykov na karloveckom gymnáziu bol Ján Gros. Ako riaditeľ a profesor v Karlovciach pôsobil aj Andrej Voľný, ktorý tu dal svoj príspevok rozvoju botaniky. Riaditeľmi a profesormi tu tiež boli aj Karol Rumi a Pavel Magda. Pavol Jozef Šafárik bol riaditeľom a profesorom na Novosadskom srbskom pravoslávnom gymnáziu.

Budova gymnázia v Sriemskych Karlovciach

Na Slovensku sa v 18. a 19. storočí školil veľký počet Srbov. Niektorí sa však stali nositeľmi politického, spoločenského, kultúrneho a osvetového života svojho národa.

Medzi Srbov, ktorí sa školili na Slovensku patria:

Jovan Rajić, historik a spisovateľ, jeden z najučenejších Srbov svojich čias. Chodil do Latinskej školy v Komárne a tamojší kazateľ Gavrilo Stefanović Venclović ho inšpiroval svojimi kázňami. Vo svojom školení pokračoval v Šoproni a Náboženskú akadémiu skončil v Kyjeve. Zastával idey o potrebe zachovania sa pred nátlakmi katolíckej cirkvi, o potrebe zachovať národnú identitu a vypracovať národné dejiny. Dejiny aj začal písať podľa plánu dejín Srbského cárstva profesora Jána Tomku Saského. Rajićova horlivá práca trvala tri desaťročia a jej výsledkom bola štvorzväzková kniha História rôznych slovanských národov, zvlášť Bulharov, Chorvátov a Srbov, ktorá vyšla v roku 1794.

Dositej Obradović, najvýznamnejší predstaviteľ srbského osvietenstva a racionalizmu. Keďže v mladom veku zostal bez rodičov, svoj život začal odchodom do kláštora. Čoskoro však, uvedomiac si zbytočnosť takého spôsobu života, kláštor opúšťa a začínajú sa jeho početné cestovania po cudzine. Skúsenosti a poznatky, ktoré získal na svojich cestách využil aj v svojich početných dielach, z ktorých najznámejšie sú Život i priključenija, Basne, Hristoitija, Sovjeti zdravago razuma, Sobranije a i. Risto Kovijanić, skúmateľ srbsko-slovenských kultúrnych stykov tvrdí, že Obradović svoje pamäti Život i priključenija začal písať v Modre. Jeho pobyt na Slovensku mu veľmi osožil, lebo sa tu rozhodol vzdelávať národ pomocou knihy, zdokonalil si nemecký jazyk a zoznámil sa s protestantskou kultúrou a ideou. Školy navštevoval vo Viedni, v Halle, Modre a Bratislave.

Svetozar Miletić, politický vodca srbského národa v Uhorsku študoval dva roky filozofiu na Bratislavskom lýceu a druhý ročník práva na akadémii.

Bol predseda Spolku srbských študentov v Bratislave, zakladateľ týždenníka Srpski soko. Začal vydávať a redigovať noviny Slavjanka. Na jeho vývoj a formovanie jeho osobnosti život v Bratislave mal veľký význam. Boli tam silné politické prúdenia, zasadal tu Uhorský snem a dochádzalo tu k zrážkam rakúskych vrchností a maďarskej šľachty.

Aj vplyv Ľudovíta Štúra na Miletića bol veľký. Miletić v ňom videl vzor. V čase revolúcie 1848/1849 Miletić si zastal na čelo hnutia srbských študentov v Bratislave. Roku 1869 založil prvú politickú stranu srbského národa, Srbskú slobodomyseľnú stranu a začal vydávať jej stranícke noviny Zastava.

Jovan Jovanović Zmaj, básnik, prekladateľ, redaktor mnohých časopisov sa tiež školil na Slovensku. Do Bratislavy na Lýceum sa dostal v roku 1850, kde študoval filozofiu, ktorú roku 1851 dokončil súkromne na Evanjelickom gymnáziu v Modre. Gymnaziálne štúdiá skončil v Trnave roku 1852. V štúdiách pokračoval v Pešti, Prahe a vo Viedni, kde sa už nachádzali mnohí srbskí študenti, ktorí predstavovali „skvelé kolo srbskej mládeže“. Zaznamenané sú styky Jovana Jovanovića Zmaja a Ľudovita Štúra.

V Bratislave bol predsedom Srbského študentského spolku. Bol tiež jedným z najpopulárnejších a najtvorivejších srbských básnikov. Svoje prvé básne napísal v Bratislave roku 1850. Vo svojich prácach sa zaoberal slovenskými témami. Písal o osude Slovákov, u ktorých Srbi mali podporu počas svojej obrody. Tu si natrvalo obľúbil slovenský a český ľud a ich krajinu.

Joakim Vujić, ktorý sa považuje za zakladateľa srbského divadla. Bol to dramatik, prekladateľ a cestopisec. Tri roky študoval právne a filozoficko-teologické vedy na Bratislavskom lýceu. V jeho autobiografii Životopis sa nachádzajú údaje o jeho školení. Už ako mladý študent mal vybudovaný vzťah k národnej otázke.

Na Slovensku sa školili i Pavle Julinac, Jovan Apostolović, Petar Miloradović, Teodor Janković Mirijevski, Jovan Muškatirović, Mojsije Rašković, Pavle Kengelac, Atanasije Stojković, Milovan Vidaković, Stefan Živković Telemak, Dimitrije Davidović, Teodor Pavlović, Jovan Sterija Popović, Aleksa Janković, Milovan Spasić, Antonije Nako, Vasa Živković, Đorđe Natošević, Jovan Ilić, Đorđe Radak, Đura Daničić, Bogoboj Atanacković, Dimitrije Petrović, Jovan Đorđević, Pavle Popović Šapčanin, Jovan Bošković, Kosta Trifković, Simo Popović, Jovan Grčić Milenko, Jovan Paču, Pavle Marković a iní.

Mnohí z nich mali veľmi významnú úlohu v ďalšom šírení osvety a racionalizmu medzi Srbmi.

Zaznamenané sú i pobyty srbských romantických spisovateľov na Slovensku. O tom písal Risto Kovijanić v knihe Srbskí romantici na Slovensku. Písal o šiestich spisovateľoch a to o Djurovi Daničićovi, Svetozarovi Miletićovi, Jovanovi Boškovićovi, Jovanovi Jovanovićovi Zmajovi, Simovi Popovićovi, Jovanovi Určimu Milenku a Kostovi Trifkovićovi.

Djura Daničić, vlastným menom Djodje Popović, študoval v Bratislave v rokoch najintenzívnejšieho propagovania všeslovanskej idey. V tom čase na lýceu prednášal i Ľudovít Štúr. Do Bratislavy sa dostal vďala dobrej povesti o Bratislavskom lýceu, tradície slovanskej vzájomnosti a tradície srbsko-slovenskej zhody. Naučil sa tu mnohé slovanské jazyky a definitívne sa rozhodol za reformu literárneho jazyka a pravopisu Vuka Karadžića, predtým ako začal patriť do Vukovho kruhu vo Viedni, stal sa stúpencom Vukovej idey.

Na Bratislavské lýceum prišiel ako sedemnásťročný z novosadského gymnázia. Kovijanić o ňom hovorí, že bol jedným z najlepších študentov. Počas svojho školenia v Bratislave písal básne, aforizmy, rozpravy, preklady z nemčiny, slovenčiny, češtiny, ruštiny, poľštiny. Z Bratislavy sa dostal na štúdium do Pešti a do Viedne, kde si ho zísal Vuk Karadžić. Kovijanić o ňom poznamenal, že z Bratislavy vyšiel ako veľký štúrovec, z Viedne však ako veľký vukovec.

V roku 1838 bol založený Spolok a Knižnica srbskej žiackej družiny v Bratislave. Spolok bol organizovaný podľa nemeckých a maďarských združení v tomto meste a podľa slovenskej družiny pri Bratislavskom lýceu Ústav.

Najaktívnejšími členmi boli Đura Daničić, Svetozar Miletić, Pavle Popović Šapčanin, Jovan Jovanović Zmaj, Jovan Bošković, Simo Popović a i. Striedali sa v ňom predsedovia, spolok zaznamenal obdobia rozkvetu, ale i horšie časy, keď bol zakazovaný. Počet členov sa menil podľa organizačných a spoločenských okolností.

Spolok srbskej mládeže v Bratislave so Svetozarom Miletićom ako redaktorom v roku 1846 začal vydávať týždenník Srpski soko. Redigovanie časopisu neskoršie prevzal Pavle Popović Šapčanin. V roku 1847 začal vychádzať i akademický časopis Slavjanka, ktorý bol ovplyvnený národným duchom a duchom Slovanstva, ktorý propagovali Ľudovít Štúr a Ján Kollár. Aj Kollárova kniha O literárnej vzájomnosti Slovanov v roku 1845 vyšla v Belehrade.

Združenie srbskej mládeže v Bratislave sa od roku 1865 menovalo Sloboda. Členmi tentoraz boli iba žiaci gymnázia. Vydávali časopis Zapisnik umnih proizvoda, ktorý mal literárny obsah. Roku 1873 činnosť Slobody zanikla.

Skúmaniu srbsko-slovenských kultúrnych a spoločenských stykov sa intenzívne venoval Risto Kovijanić. Jeho prínos k výskumu týchto stykov je veľký a nenahraditeľný. Srbskí a slovenskí slavisti ako Ján Kmeť, Andrej Vrbacký alebo Zlatko Klátik tiež písali o týchto témach.

Risto Kovijanić sa venoval zhromažďovaniu archívnych údajov o Srboch, ktorí sa na Slovensku školili v období medzi rokmi 1735 a 1914.

O srbsko-slovenských stykoch písal i Nebojša Kuzmanović, najviacej však na základe údajov, ktoré spracoval Risto Kovijanić, ktorého životom a dielom sa naplno zaoberal.