Ján Sirácky

Narodil sa 29. mája 1925 v Báčskom Petrovci v chudobnej roľníckej rodine. Tu vychodil štyri triedy ľudovej školy a päť tried slovenského gymnázia. Pokračoval v štúdiu na Gymnáziu so slovenskou vyučovacou rečou v Šuranoch, ale zmaturoval roku 1944 ako súkromný žiak rovnakého gymnázia v Košiciach. V lete roku 1944 sa podobne ako väčšina žiakov slovenského gymnázia v Petrovci zapojil do protifašistického hnutia a od jesene roku 1944 bol príslušníkom slovenskej XIV. vojvodinskej brigády. Po jej rozformovaní koncom marca 1945 pri Štábe 51. divízie vykonával viaceré vojenské a politické funkcie až do februára 1946, keď bol demobilizovaný. Potom bol redaktorom slovenského týždenníka Hlas ľudu a v novembri 1946 začal študovať na FF UK v Bratislave.

Už počas štúdií bol redaktorom Pravdy a Kultúrneho života. Štúdium zakončil roku 1950 doktorátom filozofie. Až do roku 1955 bol však vo väzení, lebo ho neprávom odsúdili v stalinistickom protititovskom procese na 20 rokov. Rehabilitovali ho až roku 1964. Po návrate z väzenia bol 11 mesiacov nezamestnaný, od roku 1956 pôsobil v Ústave dejín KSS ako redaktor, od roku 1957 bol vedeckým tajomníkom a redaktorom v Historickom ústave SAV, v rokoch 1961-1964 bol šéfredaktorom Vydavateľstva SAV (dnes Veda).

Po návrate do Historického ústavu SAV roku 1965 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí , ktorá vyšla knižne v dvoch vydaniach (1966, 1971). Roku 1968 začal pracovať v Matici slovenskej a stal sa riaditeľom novozaloženého Ústavu pre zahraničných Slovákov, kde pôsobil až do roku 1990, keď šiel do dôchodku. Zomrel 28. 10. 1998.

Od roku 1973 sa venoval výlučne vedeckovýskumnej činnosti. Ako prvý profesionálny historik pri výskume slovenského vysťahovalectva priniesol nielen nové faktografické, ale aj teoreticko-metodologické poznatky, vyjadrené nielen v monografiách, ale aj v syntézach. S autorským kolektívom vydal knihu Slováci vo svete I. (1981) a roku 1985 samostatne Dlhé hľadanie domova . Napísal aj texty do obrazových kníh Juhoslávia (1965, 1980) a Jadran (1966) a napísal a vydal aj vyše 100 štúdií a statí publikovaných na Slovensku aj v zahraničí (najmä v Juhoslávii a Maďarsku).

Je priekopníkom pri organizovaní kultúrnych stykov so zahraničnými Slovákmi. Z juhoslovanských literatúr preložil najmä srbské romány Dobricu Ćosicca, Antonija Isakovića, Branka V. Radičevića, Jary Ribnikarovej, Ivana Ivanjiho, Bogdana Šeklera, pre deti Branka Ćopića, z historickej literatúry Vladimira Ddijera, Ristu Kovijanića a Ivana Božića. Z chorvátskej literatúry preložil romány Vjekoslava Kaleba, Ranka Marinkovića, zo slovinskej literatúry romány Cirila Kosmača a Ivana Potrča, z macedónskej Božina Pavlovského a Jovana Pavlovského. Prekladal aj z češtiny, ruštiny a maďarčiny odborné a politické práce.