Ján Čajak

Ján Čajak (pseud. Aliquis, Ján Drienčanský, Michal Kopanický, Nihil, Pozorovateľ, Strýčko Ján) sa narodil l9. decembra 1863 v Liptovskom Jáne. Základné vzdelanie získal u otčima P. Dobšinského, a od roku 1875 študoval na gymnáziách v Martine (1875-78), v Rimavskej Sobote (1881-82), v Kežmarku (1878-79), na učiteľskej prípravke v Lučenci (1879-81) odkiaľ bol vylúčený za národnú činnosť, potom na gymnáziu v Banskej Štiavnici a na evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave.

V rokoch 1885-86 pôsobil v advokátskej kancelárii Petra Jamnického v Pezinku, potom do roku 1888 bol učiteľ v Kokave a v Rajci a neskôr aj v Kráľovej Lehote. V rokoch 1893-99 pracoval ako učiteľ v Selenči a od roku 1899 v Báčskom Petrovci.

V tom čase Ján Čajak bol ústrednou osobnosťou kultúrnej a osvetovej aktivity dolnozemských Slovákov. Tiež významný reprezentant tunajšej literatúry. Na zač. 1. svetovej vojny internovaný v Kamenici a Subotici. Po vojne spoluzakladal Juhoslanský nakladateľský spolok v Petrovci, kde podnietil vydávanie týždenníka Národná jednota a v rokoch 1920-22 bol jej zodpovedný redaktor.

V roku 1919 spoluzakladal slov. gymnázium v Petrovci. Bol predseda literárneho a národopisného odboru MS v Juhoslávii a v rokoch 1933-38 redigoval mesačník pre literatúru a kultúru Náš život. Venoval sa aj kultúrnoorganizačnej práci, najmä budovaniu kultúrnych inštitúcií vojvodinských Slovákov v nových spoločenských podmienkach.

Prvú prózu uverejnil 1903 v Národných novinách a v nasledujúcom desaťročí sa zaradil medzi najplodnejších autorov, predstaviteľov realistickej línie. V poviedkach Pred Oltárom (1903) a Z povinnosti (1905) sa odrážali jeho reminiscencie na Slov., nadväzuje v nich na realistickú líniu slov. prózy, ale s vplyvmi doznievajúceho literárneho sentimentalizmu. Ten sčasti poznačil aj kratšie epické útvary, anekdotické príbehy, žánrové a charakterové obrázky. Didaktický charakter majú prózy s dolnozemskou tematikou ( Vysťahovalec, Obyčajná história, Báťa Kalinský, Suchoty a i.), v kt. sa zameral na základné spoločenské problémy. Príklon k spoločenskej problematike sa odrazil v poviedke Únos (1907) s hl. Črtami dolnozem-ského koloritu, kde plasticky zobrazil prenikanie srb. prvkov do života vojvodinských Slovákov, podobne ako v poviedkach Vohľady (1908) Ecce homo (1913) a Cholera (asi 1914), ktorou sa zaradil do druhej vlny realizmu a podnietil ďalší rozvoj literárnej tvorby vojvodinských Slovákov. R. 1909 uverejnil jediný román Rodina Rovesných, zobrazu-júci prenikanie mravne rozkladného živlu do slov. spoločnosti. Pod vplyvom myšlienkového apriorizmu a didaktizmu však šlo o tézovité dielo.

Popri prozaickej tvorbe venoval sa aj publicistike. V novinových článkoch informoval o spolo-čenských a kultúrnych pomeroch na Dolnej zemi, prejavil literárnohistorické ambície vydaním prehľadu súčasnej slovenskej literatúry (Letopis Matice srbskej, 1906) i populárnym Dejepisom Slovákov (1914- 29. 5. 1944 Bački Petrovac, SFRJ).

V dokumentárnej próze Zápisky z rukojemstva (1923) opísal zážitky z čias internovania, vojnové udalosti aj v krátkych prózach (Návrat, Tridsaťpáť dekagramov, Fuksi), no k úrovni predvoj-nových dolnozemských próz sa priblížil iba v dramatickej scénke Len pekne (1929) a v žánrovom obrázku Búrka (1931 ).

Zomrel 29. mája 1944 v Báčskom Petrovci.