Hudobné telesá

Takmer pred 260. rokmi si Slováci na Dolnú zem priniesli so sebou hudobné nástroje aké mali v starej vlasti. Boli to prevažne nástroje signalizačné alebo iné aerofónické, rôzne píšťale a fujary, ktoré si vyrábali samostatne. K spomenutému inštrumentáru patrili i gajdy. Gajdoši zvyčajne hrávali na zábavách, svadbách, priadkách a ostatných spoločenských príležitostiach a zaznamenávame aj výskyt citary.

Keď ide o nástrojové združenia v minulosti (začiatok 20. storočia) najprv ho tvorili píšťaliari s citaristom, neskôr huslista s citaristom. Citara bola známa takmer vo všetkých vojvodinských obciach ako domáci ľudový hudobný nástroj, pri ktorom sa zabávala mládež a na ktorom sa hralo do tanca ako uvádza Juraj Ferík v publikácii Tradičná kultúra Slovákov vo Vojvodine.

Na začiatku 20. storočia, zažívajú rozkvet sláčikové hudby respektíve cimbalovky. Muzikanti v tom období hrávali podľa sluchu a noty zvyčajne poznali iba primáši. Po prvej svetovej vojne sa na týchto priestoroch na výslnie dostala dychová hudba, ktorá v súčasnosti pretrváva v rámci hasičských spolkov dobrovoľníkov.

Sláčikové hudby a dychovka ako typické formy ansámblovej hudby u nás pretrvali v zložení husle, violončelo, neskoršie viola, klarinet a cimbal takmer do konca 70. rokov 20. storočia, keď dochádza k zmene. Uvedené formy nástrojových zoskupení dovtedy hrávali na spoločenských poriadaniach, ako sú svadby, zábavy, výročné oslavy v osade. Zmeny nastali v druhej polovici 20. storočia, kedy popularitu zažíva akordeón. Akordeón bol zo začiatku sólovým hudobným nástrojom a neskôr hral v súhre so sláčikovým orchestrom.

Zoskupenie sláčikových nástrojov nachádzame dnes už iba v Kovačici a sláčiková tradícia pretrváva aj vďaka rodine Nemčekovcov, známych výrobcov sláčikových nástrojov. Istý podiel má i škola ľudovej hudby na sláčikové nástroje, ktorá je jediná tohto druhu u nás.

Pod vpyvom národov, ktoré žijú na tomto území vytvorila sa aj asimilácia hudobných zoskupení o čom svedčia hudobné skupiny a orchestre atypické pre slovenskú ľudovú hudbu.

Zaujímavým javom, keď ide o slovenské ľudové zoskupenia na našich priestoroch, sú tamburášske orchestre, vyskytujúce sa dodnes najmä v niektorých obciach v Srieme a v Banáte. Tamburášske orchestre vystriedali sláčikové nástroje približne koncom 30. rokoch 20.storočia. Typické zoskupenie tohto nástrojového zloženia bolo nasledovné: prim, bas prim, tamburaška kontra a kontra bas. Zhruba v 60. rokoch sa k tomuto nástrojovému zoskupeniu napr. v Aradáči pripája klávesový akordeón. Tieto zoskupenia hrávali na rôznych podujatiach v obci a hlavne na svadbách. Paralelne s výskytom sláčikových muzík zaznamenávame v Aradáči výskyt diatonickej harmonike na ktorej hrávali a dodnes hrajú výlučne ženy. V minulosti sprevádzala žena na diatonickej harmonike (nazývanej meške) všetky rodinné oslavy ako boli krstiny, zabíjačky a spoločenské príležitosti priadky, prevoz výbavy mladej dievky atď.

Výrobcov hudobných nástrojov a zvlášť huslí je na našich priestoroch veľmi málo. Medzi takých majstrov patrí rodina Nemčeková z Kovačice, známa svojimi nástrojmi aj mimo našich hraníc. O vynikajúcej kvalite vyrobených nástrojov najviacej svedčí uznanie Univerzity v Oxforde, ktorá Jána Nemčeka zaradila do encyklopédie "2000 významných osobností v XX storočí ". V Slovenskej republike získal vysoké ocenenie za založenie husliarskej tradície na Slovensku. Aj v súčasnosti je odbor pre výrobu sláčikových nástrojov na SPŠ Drevárskej vo Zvolene jediný tohto druhu.

Foto: Igor Bovdiš