Insita ako ochrankyňa identity vojvodinských Slovákovje ďalšou výstavou, ktorú ústav zrealizoval v spolupráci s občianskym združením Naiva Art Kult z Kovačice. Vzhľadom na pretrvávajúcu pandémiu koronavírusu vernisáž sa konala v oklieštenej podobe, s obmedzeným počtom návštevníkov. Prítomným zástupcom médií sa na začiatku slávnostného otvorenia výstavy prihovorili riaditeľ ÚKVS Vladimír Francisty, predstavitelia občianskeho združenia Naiva Art Kult a kurátori výstavy Boško Nedeljkov a Mária Raspirová a kunsthistorička Jarmila Ćendićová, ktorá výstavu formálne aj otvorila.
Na výstave sú prezentované obrazy známych insitných maliarov Zuzany Chalupovej, Anny Čížikovej, Evy Husárikovej, Kataríny Kadlečíkovej, Jána Žolnaja a Savu Stojkova a trojrozmerné exponáty z bohatého národopisného dedičstva vojvodinských Slovákov, v tomto prípade ukážky tradičného ľudového oblečenia, ktoré sa spravidla vyskytuje na väčšine obrazov autorov patriacich k známej kovačickej škole insitného umenia a objavujú sa aj na vystavených prácach.
Výstava nemá nároky podať komplexný obraz nášho kultúrneho dedičstva a rovnako ani reprezentatívny prehľad fenoménu, akým je insitné umenia vojvodinských Slovákov. Zámerom autorov expozície bolo skôr poukázať na niektoré špecifiká výtvarného prejavu tunajších insitných umelcov a to silné prepojenie súčasného insitného umenia s tradičnými formami ľudového kultúrneho dedičstva. Túto spätosť možno sledovať tak na obsahovej stránke insitného umenia vojvodinských Slovákov, ako aj na formálnej, teda výrazovej stránke ich prejavu. Z obsahovej stránky možno konštatovať absolútnu prevahu motívov, ktoré priamo znázorňujú reálie zo života vojvodinských Slovákov – ľudia v ľudových krojoch, tradičná architektúra, zvyky tunajšieho slovenského etnika, obrazy z každodenného života, bežné práce dedinčanov, zábavy. Spravidla ide o znázorňovanie reálii, ktoré pomaly, ale isto zanikajú, ale ich tunajší insitní umelci vnímajú ako mimoriadne dôležitý prvok vlastnej etnickej, duchovnej a kultúrnej identity a preto trvajú na ich zobrazovaní.
Z formálneho hľadiska u väčšiny predstaviteľov kovačickej školy výtvarného umenia badať podobný výrazový archetyp a to v zmysle uplatňovania obdobnej štylizovanej insitnej kresby, bohatého koloritu, ktorý má blízko k farebnosti ľudových krojov a kompozičných stereotypov. Tak, ako tradičné ľudové umenie a anonymní ľudoví umelci vytvárajú svoje vlastné kanóny, ktoré sa následne reprodukujú ako kohézne symboly vlastnej identity, tak i konkrétni slovenskí insitní autori operujú s vytvorenými kanónmi a snažia sa o ich tvorivé prehodnocovanie, resp. o prepojenie (etnicky a esteticky) definovaných výtvarných postupov s vlastnou individuálnou tvorivosťou. Preto zámer autorov expozície spolu prezentovať ukážky tradičného kultúrneho dedičstva a insitného umenia vojvodinských Slovákov treba vnímať ako prezentáciu kontinuity kultúrneho bytia slovenského etnika na území Vojvodiny, čo nám umožňuje lepšie uchopiť a pochopiť genézu podoby jeho súčasnej kultúry. Samozrejme, je to aj vzácny dokument o tom, akí sme boli a akí by sme chceli byť.