Publikácia o veľvyslancovi slovenskej kultúry v Rumunsku

4. augusta 2010
Ucelený portrét popredného básnika, publicistu, prekladateľa, editora i politika, podáva zborník prednášok z medzinárodnej konferencie pod názvom Ondrej Štefanko - život a dielo.

Konferencia sa konala v roku 2009 v Nadlaku pri príležitosti 1. výročia úmrtia Ondreja Štefanka, nepochybne najväčšieho „robotníka“ slovenského zahraničného sveta. V rámci konferencie bola prvýkrát udelená Cena Ondreja Štefanka dvom predstaviteľom dolnozemskej slovenskej kultúry: Anne Ištvánovej a Víťazoslavovi Hroncovi.

Najkompetentnejší znalec dolnozemskej literatúry a kultúry, spisovateľ Peter Andruška, vo svojom príhovore právom pripomína, že Štefanko sa v prvom rade zviditeľnil ako robustný a polyfónny básnik. Týmito vlastnosťami sa však, ako konštatoval rečník, vyznačuje aj jeho publicistická a esejistická tvorba, ťažisko ktorej spočíva v hľadaní a skúmaní koreňov vlastného rodu, služba tejto pospolitosti v najširšom zmysle slova. Štefanko ju oslávil perom básnika i mysliteľa, komplexne zhrnul poznatky o nej a zvýraznil ich duchovný rozmer. Pritom je výslovne tolerantný a žičlivý voči iným. Príznačný je jeho postoj pri zakladaní Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, keď sa vtedajší matičiari zo Slovenska pokúšali odvrátiť ho od myšlienky spoločnej organizácie oboch národností. Akoby jeho ústami prehovoril básnik Slávy dcéry: „Sám svobody je hoden, kdo svobodu zná zvážiti jinou“. Aj jeho činnosť ako predsedu tohto zväzu je iba časťou Štefankovho organizačného úsilia v záujme slovenskej menšiny a väčšinového národa. Po revolučných zmenách v r. 1989 sa istý čas angažoval ako primátor svojho rodného mesta, poslanec rumunského parlamentu, člen vedenia Zväzu rumunských spisovateľov a neskôr ako prvý podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Zatiaľ doma, v Nadlaku, zakladá a vedie vedeckú spoločnosť a vydavateľstvo nesúce meno Ivana Kraska, básnika, ktorý sa zapísal do histórie vzájomnosti Slovákov a Rumunov.

Aj Štefanko bol budovateľom mostov medzi kultúrami Slovákov, Čechov, Rumunov, Srbov a iných etník. Z Nadlaku do celej krajiny a do slovenského sveta šíril literárne produkty členov spomenutej spoločnosti, ale aj iných tvorcov. Sám intenzívne prekladal jednak slovenskú, jednak rumunskú literatúru, redigoval Naše snahy, dvojjazyčné Rovnobežné zrkadlá - Oglinzi paralele a obnoveného Dolnozemského Slováka.

Pisateľ týchto riadkov si spomína na rok 1996, keď ho šéfredaktor Dolnozemského Slováka vyzval k napísaniu prózy do 1. čísla, ktorá sa ocitla v susedstve veršov vojvodinského Paľa Bohuša. Ondrej mi z vlastnej iniciatívy ponúkol publikačné možnosti a tak od roku 2000 do svojho neblahého odchodu mi vydal osem knižných titulov, z toho polovicu v spolupráci s bratislavským vydavateľstvom ESA. Bohužiaľ, v nasledujúcich rokoch mi táto šanca unikla. Keď v príspevku M. Harpáňa - okrem mien niekoľkých slovenských básnikov z Maďarska, ktorým je predsa modernosť, nieže postmodernosť, cudzia - čítame konštatovanie K. Wlachovského, podľa ktorého slovenská literatúra v Maďarsku zaniká, pretože nevzniká, mohli by sme pokojne dodať, že - česť výnimkám - zaniká aj preto, lebo nie je podporovaná. (V každom prípade oveľa menej než kapustníkové, závinové, klobásové a podobné „gastrofestivaly“.)

Zborník prác Ondrej Štefanko - život a dielo

Za zhruba tridsať rokov, ktoré mu osud doprial, Ondrej Štefanko nielenže vytvoril vlastné rozsiahle dielo a vynášal na svetlo sveta dielo svojich predchodcov a súčasníkov, ale zaslúžil sa aj o jeho dôkladné zmapovanie a systematizovanie. V budúcnosti nikto z jeho aktívnych súkmeňovcov v minulosti či súčasnosti nebude zabudnutým či polozabudnutým dejateľom.

Zabudnuté nebude predovšetkým dielo O. Štefanka, o ktorom jeho blízka spolupracovníčka a kolegyňa D. M. Anocová napísala: „Štefankova básnická výpoveď je svedectvom o vzájomnom prelínaní a podmieňovaní konkrétneho a univerzálneho... Nikdy nepopieral, že je slovenským básnikom, hoci jeho básne rovnako naplno absorbovali rumunskú a slovenskú tradíciu“.

Iste nie náhodou sa pri jeho mene ujal prívlastok „veľvyslanec slovenskej kultúry v Rumunsku“. Dielo nadlackého barda inšpiruje súčasné a bude inšpirovať aj budúce generácie jeho rodákov.

O. Kníchal
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vypisuje 11. ročník fotokonkurzu, ktorého témou sú dobové fotografie znázorňujúce školský život vojvodinských Slovákov v minulosti.
Vo Výstavnom salóne Kultúrneho centra Zrenjaninu, vo štvrtok 4. februára 2021 otvorili 32. samostatnú výstavu Michala Ďurovku, akademického maliara z Kysáča.
V pondelok 8. februára bola v galérii ULUV v Novom Sade otvorená výstava Aleny Klátikovej a Jozefa Klátika pomenovaná 1 + 1 Náznaky.
Po takmer jednoročnej prestávke v oblasti kultúry, zapríčinenej pretrvávajúcou pandémiou koronavírusu, v Starej Pazove sa v krátkej dobe uskutočnili hneď tri udalosti.
Petrovské Divadlo VHV na záver koronaroka (2020) predsa pripravilo a zinscenovalo na svojej Malej scéne divadelné predstavenie 26. decembra 2020.
Svetlo sveta uzrela nová monografická publikácia venovaná kameramanovi Jozefovi Maďarovi.
Tohto roku uplynulo 10 rokov od založenia nového výtvarníckeho podujatia, ktoré si dalo za úlohu mapovať a predstavovať tvorbu slovenských výtvarníkov, ktorí sa výtvarnému umeniu venujú zo záľuby.
Premiéra Pazovského kalendára na rok 2021 sa uskutočnila, ako sa to už stalo tradíciou, 13. decembra, teda na Luciu.
Projekt pod názvom Slovenská ľudová ornamentika v architektúre bol realizovaný v dňoch 20. až 22. novembra 2020 v Kysáči, v bývalom Ferkovom dome, ktorý je dnes pod ochranou štátu.
V ÚKVS sa vo štvrtok 18. novembra 2020 uskutočnilo vyhodnotenie X. ročníka fotografického súbehu.