15. výročie založenia Slovenského divadla Vertigo v Maďarsku

15. výročie založenia Slovenského divadla Vertigo oslávili 11. júna 2012. Hoci to bol program jubilejný, neuviedla ho riaditeľka, ale samotní herci nás zaviedli do jednotlivých scénok. Na divadelných doskách Slovenského inštitútu v Budapešti sa tak opätovne odohrali scény z hier Ivana Holuba Pohreb, Tatiany Kusej A čo ja miláčik, ako aj Júliusa Barča-Ivana Dvaja, či Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť. Mozaiku z divadelných predstavení slovenského divadla Vertiga odohrali dlhoroční profesionálni herci prvej slovenskej scény v Budapešti ako Viola Thiringová, Denisa Dérová, Ági Gubíková, Mátyás Dráfi a András Nagy. Dosky, ktoré znamenajú svet, v Slovenskom inštitúte obsadili aj amatérski herci, ako Bibiana Budaiová, Rozália Keleczová, Miroslava Kovácsová, Ján Benčík a Csaba Lampert. Počas slávnostného galaprogramu zahrali amatérski a profesionálni herci úryvky z divadelných hier, ktorých premiéru pripravilo Slovenské divadlo Vertigo pod vedením riaditeľky Daniely Onodiovej v uplynulých piatich rokoch.

V radoch obecenstva sedeli záujemcovia z Budapešti, ale aj z okolitých osád, pre ktorých nie sú slovenské divadelné predstavenia neznáme. Napriek tomu bolo zaujímavé sledovať, čo všetko sa zrodilo v tvorivej dielni, ktorú veľavravne nazvali jej iniciátori pred pätnástimi rokmi závratom, teda Vertigom.Musíme uznať, že posledných päť rokov nabralo slovenské divadelníctvo v Maďarsku nový smer. Otvorili sa nové možnosti, nakoľko užšie spolupracovala amatérska a profesionálna zložka divadla. Profesionálni herci režírovali alebo zaskočili u amatérov a amatéri zas hrali v niektorých predstaveniach profesionálov. Takto sa naplnil sen o jednotnom divadle, kde je každý rovnaký a každý má ten istý cieľ: ponúkať slovenskému publiku v Maďarsku zábavu na vysokej (jazykovej a inej) úrovni. Divadlo nie je ľahký žáner. Napriek tomu, že k jeho porozumeniu je potrebná znalosť jazyka, apeluje aj na intelekt diváka, ktorý vie čítať medzi riadkami a pochopí zmysel nevypovedaných slov. Takže sú to vlastne slová a ich absencia. Avšak ak niekto neovláda dobre jazyk, nevie ani pochopiť to, čo nie je vypovedané. A práve preto je dobré, že my, Slováci v Maďarsku, máme už 15 rokov takých ľudí, ktorí nám z času na čas predstavia niečo nové aj z jazykového a z divadelného hľadiska. V radoch publika sedeli i režiséri, ktorí spolupracovali s našimi hercami, ale aj predstavitelia našej Slovače. Keď galaprogram, tak aj vďaka. Ako prvý sa ujal slová mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý sa poďakoval za príjemný večer a členom divadla za radosť, ktorú rozdávali Slovákom po celom Maďarsku a nielen Maďarsku.

Oslávencov pozdravil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý sa poďakoval za všetky večery strávené v príjemnej atmosfére počas divadelných predstavení a zároveň aj za to, že máme nielen amatérov a profesionálov, ale aj ďalšie slovenské divadlo v Sarvaši. V mene Slovenskej samosprávy v Tardoši (odkiaľ prichádzajú diváci na všetky premiéry divadla vždy v peknom počte) odovzdala kyticu vďaky predsedníčka Veronika Árendášová a za Folklórny súbor Lipa jeho predsedníčka Monika Szelényiová, Po pozdravných slovách a prijatí množstva kvetov D. Onodiová sa poďakovala nielen za to, že účastníci galaprogramu prišli na oslavy, ale že prichádzajú na všetky predstavenia a zároveň vyslovila svoju túžbu inscenovať hru Petra Zvona Tanec nad plačom. Preto sa rozhodla, že prečíta úryvok z jeho diela Modlitba k umeniu.

„Večer čo večer rozsvecujú sa svetlá v divadle a jeho priestory naplnia sa ľuďmi statočnými i nestatočnými. Lebo umenie je ako Boh. Ku každému sa skloní a svojou milosťou naplní dušu každého, kto k nemu prichádza s rukou prosiacou a pokorným srdcom. Večer čo večer ťažká opona delí dva svety. Jeden, ktorému spievajú vtáci a svieti slnce, v ktorom hrajú herci bez líčidiel na tvárach, ale s líčidlami na dušiach svojej hry, o ktorých sami nevedia, či dospejú v ľudské komédie, alebo ľudské tragédie, a druhý, ktorému svietia farebné svetlá reflektorov a hrajú orchestre svoje melódie, svet myšlienok a ideí, majúci len jeden cieľ: slúžiť ľuďom obyčajného sveta, aby sa poklonili duchu umenia a žili ako ľudia. Vy všetci, ktorí prichádzate do divadla, nezabudnite ho milovať,“ čítala riaditeľka Vertiga a veru jej slová sa dotkli duší prítomných. Po pekných slovách na javisku prítomní využili príležitosť porozprávať sa aj mimo neho, vo foyeri Slovenského inštitútu.