Sochár Vladimír Labát-Rovnev sa narodil roku 1946 v Báčskom Petrovci. Sochárske začiatky a prvé tvorivé úspechy V. Labáta sú viazané najmä na jeho kovové reliéfy a tematický cyklus prác, znázorňujúci vízie vojny. Prvú samostatnú výstavu mal roku 1967 v Sriemskej Mitrovici.

Vladimír Labát sa však čoskoro dostal k sérii veľmi pôsobivých, autentických, abstraktných priestorových foriem, ktorými dominuje oblý, či guľatý tvar.

Ešte v archaických kultúrach guľa symbolizovala dokonalosť a celistvosť. Naše tradičné predstavy o univerze, o vesmíre späté sú s predstavami o niečom, čo je oblé alebo guľaté. Aj v Platónovej kozmogónii univerzum má tvar gule, lebo tento tvar v sebe obsahuje všetky možné tvary. Tvar gule je zároveň aj najdokonalejší, lebo sa – podľa Platóna – najúplnejšie sám sebe podobá.

Labát svoje guľaté alebo oblé bronzové plastické formy predstavil počas ich metamorfózy, keď ich homogénny a celistvý primárny tvar praská a člení sa. Z jeho vnútra sa cez pukliny na povrch dostáva hustá bublajúca, bohato členitá magma, ktorá narúša prvotnú homogénnosť guľatej formy a vnášajúc pohyb a nepokoj porušuje prvotnú celistvosť a Labátove sochárske práce tohto druhu i napriek bohatej významovej navrstvenosti najľahšie pochopíme v ich metaforickom význame v zmysle metafyzických apokalyptických planetárnych vízií, ktoré sú svojráznym sochárskym prejavom o skrytej podstate a pravde nášho kozmického bytia. Vladimír Labát týmito prácami plasticky podal model osudu našej planéty.

Fotografiu skulptúry poskytol Vladimír Valentík

Sochára Vladimíra Labáta-Rovneva širšia verejnosť pozná aj ako hudobníka. Od roku 1979 zaoberá sa intermediálnymi projektmi, pri ktorých sa snaží spojiť priestorový výtvarný prejav so zvukom, ale zároveň ho zaujíma aj multimediálny umelecký prejav vo forme symbiózy sochárstva, kresby, hudby a poézie.

Úspešným spájaním priestorového a zvukového umeleckého prejavu v ateliéri V. Labáta vznikajú svojrázne zvukovo--priestorové formy, tzv. akustické skulptúry, ktoré môžeme pochopiť aj ako originálne strunové alebo bicie hudobné nástroje v zodpovedajúcej estetizovanej priestorovej forme.

Tieto hudobné sochy, alebo sochy-hudobné inštrumenty spájajú dve tradičné nezávislé médiá, čím umelecká tvorba V. Labáta nadobudla postmodernú črtu ešte počas najintenzívnejších svetových pokusov teoretického artikulovania postmoderny.

Disonantná dramatická hudba – pripomínajúca prapočiatočnú primárnu hudbu pred vznikom svetovej harmónie – nadväzuje na umelecko-kozmogonické sochárske práce Vladimíra Labáta z predošlého obdobia. Jej náplň má význam primárneho zvuku.

Priestorová neuzavretosť Labátových skulptúr umožňuje umelcovi dostať sa do jej vnútra a stať sa jej súčasťou, jej energetickým komponentom, ktorý taktilnými intervenciami spravuje tento zvukovo-priestorový celok. Hudba, ktorá pritom vzniká, bola neraz využívaná vo filmoch, rozhlasových hrách, televíznych vysielaniach a dostala sa aj na gramoplatňu.

Výtvarné umenie a najmä sochárstvo je priestorové umenie, ktoré sa zakladá na svojej materiálnej, či hmotnej existencii. Hudba zasa plynie v čase, je nemateriálna a priamo vplýva na naše emócie a duševné stavy. Spájanie sochárstva a hudby je vlastne pokusom o zlúčenie priestorovo-konkrétneho umenia s umením, ktoré má v podstate časovoplynúci abstraktný nemateriálny obsah.

Spolupôsobenie zvuku a tvaru u Labáta nám umožňuje zvuk či hudbu pochopiť ako dušu tela, či sochy. Hudba vlastne animuje a dopĺňa fyzické bytie skulptúry. Z druhej strany hudba sa materializuje v konkrétnej hmotnej predmetnosti sochy a nadobúda objektívnosť a konkrétne priestorovo estetizovaný kontext.