Jozef Klátik sa narodil 15. februára 1949 v Starej Pazove. Strednú školu úžitkového umenia skončil v Novom Sade. V rokoch 1969 – 1970 pôsobil ako technický redaktor vo vydavateľstve Obzor. Na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave odchádza roku 1971 a študuje u prof. V. Hložníka, prof. A. Brunovského a prof. O. Dubaya, kde získal i titul magistra maliarstva roku 1976. Na Akadémii umenia v Novom Sade získal titul diplomovaný maliar a profesor výtvarnej výchovy. Od ukončenia štúdia pracoval ako výtvarný a grafický redaktor v Obzore a NVU Hlas ľudu v Novom Sade do roku 1998. Neskoršie pracuje na Akadémii umenia v Novom Sade na katedre pre grafiku ako profesor.

Vystavoval na početných výstavách v bývalej Juhoslávii a v zahraničí, spoločne a samostatne. Početné multimediálne akcie a výtvarné projekty realizoval doma a v zahraničí. Zaoberá sa maľbou, grafikou, fotografiou a multimediálnym prejavom, vizuálnou poéziou, poéziou.

Fotografiu maľby poskytol Vladimír Valentík

Prvú knižku veršov vydal po srbochorvátsky pod názvom Impulzy mäsa (Impulsi mesa, Matica srpska, Novi Sad 1976) a tri nasledujúce po slovensky v podobe bibliofílií: Text soli žítka, Semeno po tom všetkom, Čierno – biele (Black - and - white), Anatómia labute (Obzor, Nový Sad, 1980).

Na študijných cestách pobudol: v Taliansku, Španielsku, vo Francúzsku, v Holandsku, Belgicku, Nemecku, Švédsku, Dánsku, Poľsku, Rakúsku a v Čechách. Je nositeľom desiatok uznaní a cien doma a v zahraničí, a členom Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny a Srbska, Asociácie slovenských grafikov a Združenia spisovateľov Vojvodiny.

Dejiny výtvarného umenia 20. storočia sú poznačené pre­hodnocovaním a rozkladom historických dosahov umenia predchádzajúcich období. Deštrukcia mimetických foriem, rozvrátenie umeleckého obrazu ako páčivej ilúzie skutočnosti a návrat k primárnym zložkám výtvarnej tvorby, akými sú čiara a farba, poznačili tvorbu mnohých umelcov v celom svete najmä v druhej polovici 20. storočia. Zo slovenských výtvarných umelcov v Srbsku do tohto historického umeleckého pohybu sa úplne a jednoznačne, tvorivo a au­tenticky zapojil akademický maliar Jozef Klátik.

Fotografiu maľby poskytol Vladimír Valentík

Jozef Klátik v prvej chvíli po ukončení umeleckého štúdia uprednostnil v svojej tvorbe hyperrealistický výtvarný prejav, ale rýchlo odhalil svoju tvorivú náplň v umení elementárnych foriem silnej expresie. V jeho minimalistickom výtvarnom pre­jave primárnych štruktúr badať aj možné vplyvy talianskeho chudobného, či jednoduchého umenia (arte povera) a iných početných smerovaní podobného ladenia, akou je napríklad postmoderná expresívna maľba, hoci jeho umelecké pôsobe­nie nemožno jednoducho zaškatuľkovať bez zvyšku.

Jozef Klátik ako maliar od sedemdesiatych rokov pestuje neoexpresionistickú, teda postmodernú maľbu na plátne, alebo papieri nepravidelných tvarov a bez rámov. V silnej expresii drsne artikulovaných foriem na jeho maľbách badaf primárne tvary, akými sú trojuholník, kružnica alebo elipsa. Niekedy – ale predsa len zriedkavejšie – tie primárne tvary definuje i farebnými hodnotami. Maľby tohto druhu môžeme pochopiť ako sondáž vizuálnej podstaty sveta; ako akýsi návrat k základu, k počiatku; ako duchovne vycibrený návrat do Altamiry k primárnej kreácii. Je to vlastne pokus o vyhľadávanie archetypov univerza a zároveň i nových možných ciest.

Kovové sochy Jozefa Klátika vypracované z hrubého drôtu korešpondujú s jeho maliarskou tvorbou. Ich formy sú abstraktné a pôsobia ako voľná hra uzavretej krivky v priestore. Štruktúry, ktoré vytvárajú, môžeme pozorovať zo všetkých strán, zhora a zdola a zanechávajú dojem uza­vretých oblých mikrokozmov. Podobne maľbám môžu byť postavené v priestore, ale aj na stene.

Jozef Klátik v svojej výtvarnej tvorbe abstraktného ladenia teda relativizuje tradičné, konvenčné ponímanie maľby a sochy a deštrukciou, ktorá je zároveň konštrukcia, tradičných umeleckých konvencií zbavuje nás predsudkov a otvára cestu výtvarnému umeniu pre nový spôsob prejavu v novom miléniu.