Rastislav Škulec sa narodil v Lugu v roku 1962 a promoval v roku 1989 na katedre maľby Akadémie umení v Novom Sade. Počas deväťdesiatych rokoch minulého storočia a začiatkom 21. storočia vystavoval na početných významných skupinových a tematických výstavách v Novom Sade, Vršci, Kikinde a Pančeve.

Je jedným zo zakladateľov kultúrnej ustanovizne Žltý dom, kde v roku 1988 mal prvú samostatnú výstavu. V roku 1990 založil so Zoranom Pantelićom skupinu Absolutely Sculptural Art Group, ktorá pôsobila do roku 1993. Potom zo scény odišiel a vystavoval už iba príležitostne.

V roku 2013 od 29. novembra do 29. decembra mal v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny veľkú retrospektívnu výstavu.

V roku 2017 bol ocenený prestížnou Cenou Savu Šumanovića za výtvarné umenie.

Rastislav Škulec vstúpil do sveta súčasného výtvarného umenia na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa ešte ako študent maliarstva na Akadémii umenia podieľal na založení Žltého domu (1988), nevšednej asociácie mladých umelcov, ktorí mali blízko k duchu (neo)expresionistického umenia rokov osemdesiatych. Tam usporiadal tri samostatné výstavy, na ktorých sa predstavil inštaláciami, ktoré deklarovali jeho blízkosť s aktuálnymi tendenciami vtedajšieho juhoslovanského umenia a zároveň vyjadroval svoj postoj k narastajúcemu napätiu, ktoré predchádzalo rozpadu SFRJ.

Avšak na prelome dvoch posledných desaťročí XX. storočia Rastislav Škulec sa čoraz viac prikláňal k sochárskej tvorbe. Toto vykročenie do trojrozmerného priestoru bolo rozhodujúce, lebo v podstate išlo o priame vykročenie do reality – ktorá na začiatku deväťdesiatych rokov bola znepokojujúca, hrozivá a veštiaca vojnový konflikt.

Rastislav Škulec sa v roku 1989 zúčastnil veľkej a reprezentatívnej 5. Pančevskej výstavy juhoslovanského sochárstva a v roku 1990 sa zúčastnil aj výstavy Začiatok deväťdesiatych: socha v Galérii Meander v Apatine a výstavy Socha vo Vojvodine – nová situácia v Súčasnej galérii v Pančeve; v roku 1991 sa zúčastnil 6. Pančevskej výstavy juhoslovanského sochárstva spolu so skupinou mladých belehradských (Joksimović, Petrović, Apostolović, Krgović), vojvodinských sochárov (Pantelić, Jelenković) a početných juhoslovanských sochárov propagujúcich sochu deväťdesiatych ako významné umelecké hnutie v kontexte vtedajších umeleckých tendencií. Koncepčnú zmenu, ktorú svojím dielom Škulec spolu s ďalšími sochári priniesli do sochárstva, najlepšie vystihuje pomenovanie socha v rozšírenom poli (Rosalind Krauss), ktoré sa vzťahovalo na sochárske objekty, inštalácie alebo priestorové štruktúry.

Treba pripomenúť, že v rokoch 1990-1993 Rastislav Škulec spolu so Zoranom Pantelićom vytvoril skupinu Absolútne skulpturálne. Priatelia a spolupracovníci z vysokej školy a zo Žltého domu sa spojili v jednotnom chápaní sochy a programu sochárskeho pôsobenia. Jedna z prvých prezentácií skupiny Absolútne skulpturálne sa uskutočnila v roku 1990 na výstave Začiatok deväťdesiatych: soch, ktorú usporiadala Galéria Meander v Apatine, ktorá zároveň bola, ako sa to neskôr ukázalo, aj promóciou nového sochárskeho konceptu v našom umení. Rozširovaním skupiny sa menilo aj jej zameranie smerom ku konceptuálnemu reštrukturovaniu umeleckých myšlienok. Počas roku 1993 Škulec sa vzdialil od hlavného prúdu pôsobenia skupiny.

V čase krízových deväťdesiatych rokov a vojnového rozpadu SFRJ, i keď sporadicky, Škulec vytváral sochy, ktoré charakterizujú výrazná redukcia formy, racionalizmus, geometria, konštruktivizmus. Tieto svoje sochy autor vytváral z rozličných materiálov a myšlienka výstavby a konštrukcie sa stáva základnou charakteristikou jeho prejavu. Práve tieto determinanty konfrontujú Škuľcovo umenie so smutnou realitou deväťdesiatych, s prevahou zásad deštrukcie a procesmi rozpadu a búrania všetkých hodnotových kritérií. Takéto umenie bolo v tom čase kvalifikované ako „nový“, „iný“ prípadne „diskrétny modernizmus“, lebo nové umenie, vrátane toho Škuľcovho, očividne malo estetické povedomie o potrebe zmeny spoločnosti, čo je, konečne, večným zámerom umelcov-modernistov.

V Škuľcovej soche, ale aj v jeho maliarstve, ktorému sa opäť venuje, sú vždy prítomné reminiscencie na mondrianovské neoplasticistické koncepcie, na tendenciu vnucovať umeniu myšlienky poriadku, súladu a harmónie. Túto tendenciu umelec konštantne a kontinuálne rozvíja počas svojho celkového doterajšieho pôsobenia. O tom celkom jednoznačne svedčila jeho retrospektívna výstava v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny, na ktorej boli zoskupené práce z rokov 1988 až 2013 a možno ešte viac nepretenciózna, ale veľmi presvedčivá výstava v petrovskej galérii Zuzky Medveďovej nainštalovaná rok predtým.