Akademický grafik Pavel Pop sa narodil 1. decembra 1948 v Starej Pazove. Vo svojej výtvarnej tvorbe vyvíja koncept, ktorý odborná kritika pomenovala imaginatívnym realizmom. Vyštudoval grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave roku 1975. Členom Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny (ULUV) sa stal roku 1977. Ako bratislavský žiak vynikajúcich umelcov Albina Brunovského a Vincenta Hložníka vypracoval si výtvarnú poetiku, ktorá má prevahu aj v súčasnej grafickej tvorbe na Slovensku.

Pavel Pop svoje voľné grafické listy realizované hlbokou tlačou (najčastejšie medirytom) napĺňa virtuóznym kresliarskym rukopisom starých majstrov, ktorým suverénne ovláda a vytvára nadčasové, oneirické vízie umiestnené vo vzrušujúcom, harmonicky rozvírenom ireálnom priestore obrazu.

Popove grafické listy majú súčasný, ale zároveň aj tradicionalistický – čo znamená – postmoderný prízvuk, rozoznať na nich štýlové znaky manierizmu, prvky neosurrealizmu, ale zdá sa nám, že v podstate ide o romantizujúcu koncepciu, v ktorej je predsa najpodstatnejšia imaginácia. Okrem toho evidentné je autorovo poznanie aj iných umelecko-historických slohov. Napríklad na grafických listoch rozbujnených formotvorných línií badať barokizujúci pátos a na niektorých tvárach akýsi renesančný nádych.

Grafická tvorba Pavla Popa sa nevzdiaľuje od figuratívneho podania. Dominantným motívom jeho voľných grafických listov je ženský akt, či ženská figúra, najčastejšie fragmentárne podaná. Prítomnosť ženy na Popových grafikách môžeme pochopiť v znamení tradičnej symboliky. Jeho súčasné, ženské figúry majú akýsi mýticko-prapočiatočný tajuplný ráz. Teda ženy – ústredný motív Popovej tvorby – treba chápať v zmysle večne ženského, v zmysle ženského kozmického princípu, ku ktorému speje naša túžba po transcendentne.

Žena je symbolom inštinktívnych, iracionálnych síl a práve preto, podľa niektorých mysliteľov, väčšmi spojená s dušou sveta a s prapočiatočnými silami kozmu. Ženská krása na Popových grafikách nadväzuje na prapočiatočnú životadarnosť ženy, čo znamená, že aj erotickú náplň Popových grafických listov treba chápať v tom pôvodnom zmysle.

Teda na grafických listoch Pavla Popa najčastejšie sa z virtuózne rozihranej línie rodia fragmenty presne definovaných, plasticky modelovaných tvarov žien, ktorých krása je podľa vkusu dávno zašlých čias. Tento fakt potvrdzuje konštatáciu, že sa Pavel Pop neraz vo svojej tvorbe vracia do minulosti, preberajúc v duchu postmoderných tendencií obsahové a výrazové citácie z dejín umenia, zaraďujúc ich a inovačne prispôsobujúc svojím grafickým kompozíciám.

Pavel Pop vnáša inovácie aj do kompozičnej zostavy svojich grafických listov. Výtvarnú naráciu rovnakého obsahového a výtvarno-grafického charakteru vysvetľuje separátne v štvorčekoch a obdĺžnikoch, ktoré sú vo vzájomných vzťahoch. Ide tu vlastne o znásobenie možností simultánneho predstavenia viacerých časopriestorových vrstiev deja. Výskyt základných geometrických tvarov, akými sú kruh – znak večnosti a neba, trojuholník – znak symbolizujúci sféru ducha a štvoruholník – znak zeme a prírody, treba pochopiť ako doplňujúci komponent skrytých významov a alegoricko-asociatívnych väzieb zobrazeného.

Jeho virtuózny kresliarsky rukopis sa plne prejavuje aj v jeho cykle perokresieb inšpirovaných a pomenovaných podľa leptov Francisca de Goyu – Desastres de la guerra. Goyove fantastické, ale predovšetkým humanistické protivojnové umelecké výjavy ako téma a výzva dostali novú, súčasnú reinterpretáciu a stvárnenie v duchu Popovej poetiky imaginatívneho realizmu na 17. kresbách Pavla Popa.

Popove nevšedné kresliarske schopnosti umožňujú bohaté zobrazenie jeho vnútorného nazerania. Estetizovaný nepokoj jeho grafických listov spravidla rezultuje harmonickou krásou a tajuplným súladom figuratívneho s nefiguratívnym a reálneho s ireálnym, či predstavivým.

Maľby Pavla Popa sú akoby umeleckým následkom 20. storočia – obdobia rozbitia atómu. Sú to maľby praskania a rozkladu, čím vynikajúco korešpondujú s ovzduším doby, v ktorej vznikali. Veľké plátna Pavla Popa najčastejšie kompozične vypĺňajú neutrálne alebo chladné farby pozadia obrazu, na ktorom sa vďaka použitým hýrivým farbám v strede odohráva búrlivý proces rozkladu alebo zrodu. (Zrod a rozklad v svojej podstate a vizuálnom prejave sú si vlastne veľmi blízke.) Maľby Pavla Popa vznikali širokým dynamickým pohybom štetca s početnými jemnými tónmi jednotlivých farieb a v rámci umeleckého zaradenia patria do bohatej tradície abstraktného expresionizmu. Výnimkou sú iba zriedkavé maľby, na ktorých sa objavuje figúra, alebo ukážky z Popovej „klasickej” portrétnej tvorby.

Pavel Pop – grafik virtuózneho kresliarskeho rukopisu – je teda aj vynikajúcim maliarom.

Najnovšie – v priebehu roka 2008 – Pavel Pop vypracoval cyklus kresieb podobizní najväčších svetových výtvarných umelcov a ich najznámejších výtvarných diel.

Od roku 2011 pre Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (a za podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí) zhotovuje portréty historicky významných osobností vojvodinských Slovákov.