Aradáč

DEDINA OSPIEVANÁ MEŠKÁRKAMI

Zemepisná charakteristika a demografia

Aradáč, najstaršia slovenská osada v dnešnom srbskom Banáte, sa nachádza na 20° 18' východnej zemepisnej dĺžky a na 45° 23' severnej zemepisnej šírky, v nadmorskej výške 83 m n. m. Rozprestiera sa pri diaľnici Vršac – Zreňanin – Nový Sad, od ktorého je vzdialený necelých 60 kilometrov. Na sever od Aradáča je osada Elemir, na východe je stredisko obce mesto Zreňanin, na juhovýchode sú dediny Mužľa a Lukino Selo a južne je slovenská osada Biele Blato. Západne a juhozápadne od Aradáča tečie rieka Tisa.

Obyvateľstvo tejto dediny je národnostne zmiešané. Okrem Slovákov žijú tu Srbi, Maďari, Rómovia, Macedónci a pred druhou svetovou vojnou tu žili aj Nemci. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 Aradáč mal 3623 obyvateľov, z čoho 1376, teda 39,75 %, Slovákov.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva
v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Aradáči žije spolu 3335 obyvateľov, z čoho je 1561 Srbov a 1164 Slovákov.

 

Špecifiká Aradáča

Aradáč je rodiskom významného kňaza, národovca, politika, ale aj kultúrneho dejateľa Leopolda Branislava Abafiho (Abaffyho) a prvého vojvodinského slovenského akademika Dr. Jána Kmeťa. V Aradáči sa narodila a pôsobila aj prvá poetka dolnozemských Slovákov Jaroslava Járošiová, o ktorej verejnosť zatiaľ vie málo.

Za špecifický symbol Aradáča a jeho kultúrneho života sa pokladajú Aradáčske meškárky. V posledných rokoch sa tento ženský ľudový orchester dostal do povedomia nielen vojvodinských Slovákov, ale aj širšej verejnosti v Srbsku a v zahraničí. Orchester Aradáčske meškárky tvorí päť akordeonistiek, ktoré v ľudových krojoch hrajú na malých gombíčkových diatonických harmonikách, spievajú a vystupujú tak, ako to kedysi robievala väčšina Aradáčaniek. V repertoári majú prevažne slovenské ľudovky, ale neraz si zaspievajú aj rusínske, maďarské alebo srbské piesne. Bez nich nie je takmer žiadne podujatie, ktoré prezentuje autentickú kultúru tunajších Slovákov. V ostatných rokoch vystupujú i v divadelných predstaveniach a ich hudbou sa každoročne otvára festival V aradáčskom šírom poli.

Popri meškách Aradáčania v minulosti hrávali aj na citarách a ústnych harmonikách. V tridsiatych rokoch 20. storočia sa začali formovať samostatné hudobné kapely. Jednu takú tvorili tzv. varečkári (hrali na varečkách – prime), ktorí si utvorili orchester podľa vzoru srbských tamburášov.

V Aradáči sídli jeden z najstarších vojvodinských fotoklubov, a to fotoklub Mladosť. Má bohatý archív a pozoruhodnú zbierku fotografií, ktorá sa v ostatných rokoch postupne digitalizuje.

Historické fakty a súčasnosť Aradáča

Najstaršie písomné doklady hovoria o dedine s názvom Aradi, Arad, a to v pápežskej knihe z rokov 1332 – 1337. Pred príchodom Slovákov bola na tomto mieste srbská osada, ktorá sa už na začiatku 18. storočia uvádza ako Arratacz. Osada neskôr patrila k elemírskemu panstvu Izáka Kiša, na ktoré sa roku 1786 prisťahovali Slováci a neďaleko srbskej osady si založili dnešný Aradáč.

Po druhej svetovej vojne z dvoch samostatných osád s vlastnou obecnou, školskou a cirkevnou správou, teda zo Slovenského a Srbského Aradáča, vznikla jedna dedina, ktorú pomenovali Aradáč. Staré pomenovanie však v ľude pretrváva dodnes a používa sa na označenie častí dediny, ktoré boli pôvodne samostatné.

Zo zmluvy uzavretej medzi prisťahovalcami a elemírskym panstvom možno zistiť, že Slovenský Aradáč zakladalo 130 rodín z Novohradskej a Zvolenskej stolice. Zmluvu podpísal richtár Maco, čo potvrdzuje, že Aradáčania už v prvých mesiacoch po príchode mali zriadenú obecnú správu. Prvým notárom bol Michal Zamec. Pri uzavieraní zmluvy mali na zreteli aj zabezpečenie farára a učiteľa. Prvým farárom v novozaloženej dedine bol Pavel Kováč (pôsobil v rokoch 1787 – 1798) a funkciu prvého učiteľa zastával kožušník Adam Straka. Už v nasledujúcom roku 1787 dostal Aradáč učiteľa z povolania Jána Krupicu.

Roku 1787 prišlo do Aradáča ešte 81 nových osadníkov z Peštianskej, Zvolenskej, Novohradskej, Torontálskej a Békešskej stolice. O rok neskôr húfne odišli Slováci z vtedy už Slovákmi obývaných osád Bardáňa (dnes Međa) a Banátskeho Komlóša a tak sa až 110 rodín nasťahovalo do Slovenského Aradáča. V roku 1789 táto osada mala 849 Slovákov.

Základný kameň evanjelického kostola položili Aradáčania roku 1796 a faru začali budovať za úradovania farára Jána Rakovica. Avšak aj kostol aj fara boli ukončené a vysvätené až roku 1826, keď v Aradáči pôsobil evanjelický farár Daniel Abafi (Abaffy) (1790 – 1855), otec  Leopolda Branislava Abafiho (Abaffyho).

V revolučných rokoch 1848 – 49 veľký počet bojujúceho vojska bol umiestnený v okolí Veľkého Bečkereka (dnes Zreňanin) a Aradáču niekoľkokrát hrozilo vypálenie. Preto v týchto rokoch niekoľko rodín opustilo dedinu a usadilo sa v rumunskom Nadlaku.

Aradáčania sa roku 1866 na podnet Matice slovenskej rozhodli založiť cirkevnú knižnicu. O štyri roky neskôr si založili aj tzv. Vzájomnú pomocnicu s cieľom pomáhať chudobným občanom, ktorú roku 1884 vystriedala Cirkevná obilnica. Roku 1899 s prácou začala škôlka pre deti od 3 do 6 rokov.

Pred prvou svetovou vojnou sa mnoho rodín vysťahovalo do Ameriky. V januári roku 1920 bol v Aradáči založený Čítací spolok, vďaka ktorému sa rozprúdila aj činnosť na poli kultúry. Organizovali sa tu prednášky, divadelné predstavenia a zábavné programy. Z tohto spolku vyrástol spolok Československá beseda Abaffy. Roku 1932 vznikol Miestny odbor Matice slovenskej v Aradáči, ktorý onedlho splynul so spolkom a tak spoločne pod menom Kultúrno-osvetový spolok M. R. Štefánika začal zveľaďovať kultúrny život tunajších Slovákov. Roku 1936 oslavovali Aradáčania 150. výročie založenia osady a pri tejto príležitosti v kostole odhalili pamätnú tabuľu.

V päťdesiatych rokoch 20. storočia bola založená prvá osemročná škola, ktorú neskôr premiestnili do budovy bývalého Slovenského obecného domu. V tom období boli reorganizované poľnohospodárske družstvá a dedina začala hospodársky rásť. Roku 1952 bol Aradáč elektrifikovaný, od roku 1962 majú Aradáčania aj srbskú a slovenskú materskú škôlku a roku 1965 bola vybudovaná ambulancia s lekárňou. Rozprúdila sa aj činnosť v oblasti kultúry a jej nositeľom sa stal KOS Mladosť, ktorý na základoch spolku Štefánik začal oficiálne pôsobiť od roku 1968. Prvé telefóny sa v Aradáči ozvali roku 1973 a o rok neskôr bol odhalený pomník padlým bojovníkom a účastníkom revolúcie. Roku 1979 si aradáčski evanjelici vystavali novú faru.

Aradáčania sú známi aj pestovaním viniča hroznorodého a výrobou kvalitných vín, preto si v roku 1991 založili Spolok vinohradníkov a vinárov. Vlastnia asi dvesto väčších aj menších viníc a v úsilí vyrobiť čo najkvalitnejšie vína organizujú odborné prednášky na tému vysádzania, rezania, ošetrovania viniča, výberu odrôd a potom aj stáčania a skladovania vína.

Dnešná budova Základnej školy Bratstvo v Aradáči bola postavená roku 1979. Výučba prebieha v dvoch jazykoch: po slovensky a po srbsky. Roku 1996 sa konala plynofikácia dediny a roku 2001 na tzv. Slovenskom cintoríne postavili Dom smútku.

Kultúrny život

Čulejšia kultúrna činnosť v Aradáči začala založením Čítacieho spolku, v rámci ktorého boli organizované prednášky, príležitostné zábavné programy, ale aj divadelné predstavenia. Spolok bol založený 4. januára 1920 a už o päť rokov neskôr sa stal členom Ústredia Československého zväzu v Belehrade, keď ho premenovali na Československú besedu Abaffy. Ján Petráš v knihe Slováci v Aradáči však hovorí, že dejiny spolkového života a najmä ochotníckeho divadla siahajú do roku 1918, keď divadelní ochotníci pod vedením režiséra Jožefa Koléniho nacvičovali Starého zaľúbenca a prvýkrát vystúpili 26. decembra 1918. Predstavenia sa hrávali v súkromných domoch, v miestnostiach školy, na improvizovaných javiskách a v Labátovej sieni.

Od roku 1922 sa v Aradáči začína hrať aj detské divadlo, s ktorým sústavnejšie pracoval Ján Petráš po príchode do Aradáča roku 1936. V tom roku tu vznikol aj tzv. Veľký mužský spevokol, ktorý mal na začiatku až štyridsať spevákov. Paralelne s ním vznikol aj Malý spevokol a ten pôsobil pri škole.

Splynutím Miestneho odboru Matice slovenskej a Československej besedy Abaffy spolu so všetkými aktívnymi odbočkami vznikol roku 1948 Kultúrno-osvetový spolok Milana Rastislava Štefánika. V rámci spolku pôsobila ľudovýchovná odbočka – knižnica, divadelná a hudobná sekcia, mužský a ženský spevokol a založená bola aj tanečná skupina. Prvým predsedom bol Juraj Hrubík. Aktívni boli aj sóloví speváci a medzi nimi vynikal rozhlasový spevák Jozef Čech, ktorý v novosadskom rozhlase nahral takmer päťdesiat slovenských ľudových piesní.

Kultúrno-osvetový spolok Mladosť vznikol vroku 1968. Aktívne v ňom pôsobila folklórna, hudobná, divadelná a literárna odbočka, ktorá sa neskoršie stala časťou Miestneho spoločenstva v Aradáči. Všetky zložky okrem literárnej sú v spolku aktívne aj dnes. Postupne sa k nim pridala aj ženská a mužská spevácka skupina.

Už v roku založenia spolku absolvovala folklórna zložka svoje prvé zahraničné turné na Slovensko. Aradáčski ochotníci vystupovali aj doma a v roku 1973 spracovali choreografiu Aradáčska svadba, ktorá upútala pozornosť aj Televízie Belehrad. Tá venovala typickému svadobnému zvyku dvadsaťminútový dokumentárny film. Špecifický aradáčsky čepiec s „pipíšom“ zaujal i režiséra Jána Makana, ktorý v Televízii Nový Sad nahral film pod názvom Sen o čepci.

Knižnica sa v Aradáči začala formovať ešte v čase zakladania Čítacieho spolku (1920), no jej systematická činnosť sa začína založením Kultúrno-umeleckého spolku Mladosť (1968), pri ktorom pôsobila ako pobočka Mestskej národnej knižnice Žarka Zreňanina v Zreňanine až do roku 1985. Knižnica bola umiestnená do Miestneho spoločenstva v Aradáči, kde ako samostatná (1800 kníh) pôsobila do roku 1991. Odvtedy si knižnica nedoplňuje svoj fond a nemá zamestnaného knihovníka, no jej knihy sú aj teraz dostupné pre všetkých občanov Aradáča. Veľkú školskú knižnicu má aj Základná škola Bratstvo.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia pilierom spolku a najmä jeho hudobnej a folklórnej zložky bol Samuel Kováč st., neskoršie hudobný redaktor novosadského rozhlasu. On založil roku 1975 výnimočný ženský ľudový orchester Aradáčske meškárky, ktorý pôsobí dodnes. Formoval aj orchester citaristov, ktorý bol aktívny do polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia. Choreografiu obyčajne zostavovali domáci Aradáčania, občas angažovali aj choreografa z iných prostredí. Folklórny súbor, spevácke skupiny a v rámci nich aj sóloví speváci sa pravidelne zúčastňujú na mnohých folklórnych podujatiach, prehliadkach a festivaloch v Srbsku. Z festivalu Stretnutie v pivnickom poli si prvú cenu priniesla Zuzana Zelenáková (2003).

Divadlo má v Aradáči dlhú tradíciu. Na poli divadelníctva sa pracovalo aj po založení Kultúrno-osvetového spolku Mladosť. Tanec a divadlo nacvičovali aj pri základnej škole. Nové dejiny divadelníctva v Aradáči sa začínajú koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia príchodom Jána Hrubíka, ktorý okrem toho, že bol režisérom, sa zaoberal aj scénografiou, navrhoval kostýmy a hudobné efekty. Pre Aradáč a aradáčskych ochotníkov je dôležité to, že Ján Hrubík režíroval vlastné divadelné predlohy a tak si milovníci divadelného umenia mohli na Prehliadke slovenských divadelných súborov a na festivale DIDA pozrieť nové hry ako Tango miliardo (1999), Tsunami (2000), Ištván tájde do Koronkaičky (2001), Reťaz na ryby (2002), Súdruh X (2003) a Byko sa pustil (2004). Autor často získaval ceny za novú predlohu, herci z Aradáča zasa ocenenia za herecký výkon.

Dnes KOS Mladosť charakterizuje entuziazmus a originalita tanečného a speváckeho prejavu, neopakovateľná melódia mešiek a pestrosť krojov, ktoré Aradáčania s hrdosťou prezentujú na mnohých festivaloch a podujatiach doma i v zahraničí. Kultúrnu mozaiku Aradáča dotvára činnosť niekoľkých spolkov a združení: spolku žien Ruža, občianskeho združenia Harmónia, Spolku vinohradníkov a vinárov Aradáča, ale aj Miestneho odboru Matice slovenskej. Štetcom na plátno nanášajú svoje emócie niekoľkí Aradáčania, medzi ktorými zvlášť vyniká Michal Gerža.

Aradáč zanecháva svoje stopy v kultúre vojvodinských Slovákov aj na poli literárno-vydavateľskom. V roku 1996 vydal učiteľ Ján Petráš knihu Slováci v Aradáči, ktorá zoznamuje čitateľa s dejinami, hospodárskym a kultúrnym vývinom Aradáča, ako aj s jeho klenotnicou ľudových tradícií. V roku 2005 v ústrety 220. výročiu príchodu Slovákov do Aradáča vyšla ďalšia publikácia pod názvom Zachráňme pred zabudnutím autorky Márie Hučokovej Klinkovej.

Aradáčanom je aj popredný literárny kritik a literárny vedec Dr. Adam Svetlík (1961), vysokoškolský učiteľ a šéfredaktor mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život. Knižne publikoval monografie Poetika presahu (1997) a Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia (2007). Zostavil Antológiu slovenskej vojvodinskej postmodernej prózy (2009) a o rok neskôr vydal knihu esejí Hovorenie v úvodzovkách.

Kultúrne podujatia

Festival zvykov a obyčají V aradáčskom šírom poli založil v roku 2008 Miestny odbor Matice slovenskej v Aradáči. Festival združuje folklórne, hudobné a spevácke kolektívy a umožňuje scénickým prednesom zachovávať a prezentovať ľudové zvyky a obyčaje Slovákov z Vojvodiny. Okrem slovenských vojvodinských ochotníkov sa zúčastňujú na podujatí aj súbory zo Slovenska, Rumunska a Chorvátska, ale nechýbajú ani choreograficky upravené srbské zvyky a obyčaje v podaní folkloristov z Mužlje, Zreňanina a Lazareva. Festival sa koná každoročne v lete.

Foto: Ján Špringeľ

Zaujímavým podujatím Aradáča je aj Oberačka, ktorú už tradične koncom augusta organizuje Spolok vinohradníkov a vinárov. Oberačka sa začína sedliackymi raňajkami v miestnostiach občianskeho združenia Harmónia, potom „vincúri“, spolkári, ale aj početní domáci a zahraniční návštevníci v krojovanom sprievode obchádzajú na vlečkách a fiakroch (drožkách) vinice. V jednej z nich ich privíta gazda s rodinou a účastníci podujatia v jeho vinici oberú hrozno. Oberačku spestrujú humorné scénky, žarty, spev, hudba a neraz i tanec. Nasleduje odchod do gazdovského domu, kde sa hrozno lisuje a hneď sa z neho spracúva víno, ktoré potom hostia ochutnávajú. Podujatie sprevádza kultúrno-umelecký program v podaní KOS-u Mladosť a tanečných skupín základnej školy, rôzne športové súťaže a nechýba ani ľudová veselica.

Prečo by ste mali navštíviť Aradáč?

Okrem podujatí V aradáčskom šírom poli a Oberačka, ktoré do Aradáča každoročne prilákajú veľký počet turistov, môžu milovníci gastronomických podujatí a slovenskej vojvodinskej špeciality – klobásy navštíviť aj Klobasiádu. Organizuje sa v prvú sobotu v marci a zároveň sa oslavuje Medzinárodný deň žien. Program pozostáva z degustácie a súťaže o najlepšiu klobásu, zo súťaže v najrýchlejšom jedení klobás a pod. Klobasiáda má vyše dvadsaťročnú tradíciu a jej organizátorom je Spolok milovníkov klobás.

V Aradáči sa zapája do kultúrno-turistických aktivít aj mládež. Svedčí o tom podujatie Park fest. Je to celodenná aktivita, na ktorej sa predstavujú v aradáčskom parku miestne, ale aj iné známe rockové skupiny. Sprievodným podujatím Parkfestu sú hudobné a výtvarné dielne, projekcie filmov, prehliadka kultúrnych a turisticky zaujímavých objektov, od roku 2009 aj robenie grafitov, čo oslovilo mnohých mladých umelcov.

Vďaka geografickej polohe ponúka Aradáč oddych počas letného obdobia. Je tu kúpalisko pri rieke Tisa, ktoré je obľúbeným výletným miestom Aradáčanov, ale aj mnohých domácich a zahraničných turistov.