Víťazoslav Hronec

Narodil sa 07. augusta 1944 v Pivnici. Základnú školu navštevoval v Boľovciach, v Pivnici, v Bajši a v Báčskom Petrovci, do gymnázia chodil v Báčskom Petrovci a v Zemune. Študoval na lekárskej fakulte v Belehrade. Pôsobil ako novinár v týždenníku Hlas ľudu, ako redaktor knižných vydaní vo vydavateľstve Obzor v Novom Sade a bol šéfredaktorom časopisu Nový život. Pôsobí aj ako básnik, prozaik, literárny kritik, bibliograf a zostavovateľ antológií.

Vydal básnické zbierky: Hviezdy, pobrežie (1969), Soľ, ale piesok (1971), Hranica (1981), Mlin za kafu (1984) v autorskom preklade Uhol posunu (1987), Strma ravan (1996) a Prázdna streda (2000). Začiatky poézie sú v znamení symbolizmu, oscilovanie medzi vitalizmom a melanchóliou. Pre jeho prvé tvorivé obdobie je príznačná depersonalizácia básnického prehovoru, neosobný pohľad, úsilie vyjadriť totalitu bytia, zašifrovanie myšlienok a vyjadrovanie sa pomocou symbolov, ktoré sú postuláty fenomenológie. Autor prepája literatúru a filozofiu a nadväzuje na srbský a slovenský kontext: na neosymbolizmus, senzualizmus a konkretizmus. V neskorších zbierkach básnik popiera ideál, subjektivizuje prejav, zrieka sa klasickej estetizácii, podáva konkrétne a verbalistické zábery zo skutočnosti. Dekonštrukciou a fragmentarizáciou jeho poetika nadobúda prvky postmoderny.

Vydal zbierky poviedok, ktoré sú trilógiou – rodinnou ságou o Lutrovcoch. Prvou je Prievan (1976), ktorá obsahuje poviedky Zrkadlo, Prach, Milan a Kľúč, a je označená ako modernistická a v nej narába s časom a spomienkami. Je tu konfrontácia prítomného a minulého, striedanie časových rovín, zašifrované významy a mozaika. Pre komplexnosť a mystifikovanosť, autor v poviedke Kľúč uvádza poznámky a vysvetlivky. Zbierka Pán vzduchu a kráľov syn (1993) je postmodernistická a román Plný ponor (1999) je označený ako hyperrealistický. Stretnutie s Minotaurom (1993) a Nebo nad Helespontom (2003) sú písané vo forme denníka a sú komplexným dielom. Hronec vydal literárno-kritické knihy: Za poetikou (1979), Svet básnického obrazu (1988) a Generácia vo vlastnom tieni (1990). Zostavil sedem antológií a urobil štyri bibliofíie. V roku 2009 vydal Personálnu autobibliografiu (1956 – 2005) a o rok neskôr aj svoje kapitálne literárno-vedecké dielo Chrestomatiu slovenskej vojvodinskej poézie. V knižnej Edícii Bibliografie Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov mu v roku 2010 vyšla Bibliografia Andreja Ferku.