Multimediálny umelec a spisovateľ Jaroslav Supek mal laliťský pôvod. Zaoberal sa konceptuálnym umením, literatúrou, mailartom, networkom, vizuálnou a zvukovou poéziou, performanciami, inštaláciami, umeleckými akciami a iným. Mal viac ako desať samostatných a viac ako sto skupinových výstav v krajine a v zahraničí. Jaroslav Supek patrí generácii umelcov, ktorá začala vystupovať po 1968. roku. Svoje práce vystavoval doma a vo svete, napr. novosadské a belehradské Múzeum moderného umenia, Múzeum Andyho Worhola na Slovensku a iné.

V sedemdesiatych rokoch XX storočia sa začal zaoberať bookartom, a zároveň začal tvoriť vizuálnu poéziu, najprv v srbčine. Samostatne vydal zbierky Zapis (Záznam, 1983) a Kič pojezija (Gýčová pojézia, 1984). Zaoberal sa mailartom a stal sa jedným z významnejších domácih aktivistov v tejto oblasti (jedna z adries prečítaná naopak bola Supekova kým ešte žil v Laliti). Jeho posledný projekt bol Suva planina – Zaplanje (Umelecké diania), ktorý začal 1995 roku.

Do slovenskej vojvodinskej umelecko-literárnej verejnosti Supek vstúpil prostredníctvom Nového života, v ktorom dostal príležitosť predstavovať svoju tvorbu vďaka niekdajšiemu redaktorovi Víťazoslavovi Hroncovi. V tomto časopise Supek od roku 1983 uverejňoval vlastné experimentálne literárne texty. Od 1986-2001 bol členom redakcie Nového života. Zo Supekových prác uverejňovaných v časoise NŽ vyšli jedinečné diela slovenskej vojvodinskej knižnej produkcie, akými sú experimentálny román ...a mier (1989), zbierka ready-made poviedok Pľuvanec do tváre (2003) a zbierka esejí, článkov a vizuálnych prác Nutnosť tvaru (2004). Jeho práce sa nachádzajú v antológiách slovenských vojvodinských básnikov Súčasne (Bratislava 1990) a Biele slnko (Senica 1995) a zaradený je aj do Slovníka slovenských spisovateľov XX storočia (Bratislava – Martin 2001). Roku 2000 dostal Cenu Nového života.

Umrel 9. júla 2009.