Dramatik, prozaik, evanjelický farár

Vladimír Hurban Vladimírov vlastným menom Vladimír Konštantín Hurban narodil sa 4. augusta 1884 v Starej Pazove. Bol vnukom J. M. Hurbana a synovec S. H. Vajanskeho. Časť gymnaziálnych štúdií absolvoval v Záhrebe, evanjelickú teológiu vo Viedni a Bratislave. Celý život posobil ako farár v rodisku. V roku 1913 časopisecky publikoval úryvky z trojdejstvovej drámy z dedinského prostredia Záveje (kn. 1922, insc. 1923). Dráma prináša príznačné prvky dramatiky VHV - redukciu postav, trojuholnik vzťahov, spor biologického a ľudského. Mravná norma i zákon sú u sedliactva podmienené zdedeným inštinktívnym putom k pôde. Záveje symbolizujú verdikt nad nemajetnou, chorľavou a neplodnou Katušou.

V päťdejstvovej dráme Zem (kn. 1931, insc. 1938) sa zem stáva symbolom trvácnosti - determinuje pozemské št'astie človeka (zem ako majetok) a zároveň ho nivelizuje (zem ako hrob). Symbolika studne súvisí s biologizujúcim, vitalistickým chápanim sveta u VHV. Experimentálna hra v štyroch ,,oddeleniach" S. 0. S. (Spolok obrodených svätých, 1923) vyznieva ako akceptovanie života a telesnosti. Ústrednou postavou je Ona, kňažka novej asketickej sekty. Hra je založená na dualite telo - duch, mužské - ženské, život -smrť, oheň - voda a využíva motív dvojníka. Hra Homo sapiens (Slovenské pohlady 1924) je prvou časťou zamýšľanej trilógie. VHV ňou chcel dokázať nemennosť človeka ako bytosti ovládanej hladom a sexualitou.

Hra v dvoch ,,polách" sa odohráva na rozhraní paleolitu a neolitu. Popri reálnych postavách Paleolita, Neolita, Feminy a i. v nej v úlohe antickeho chóru účinkujú More,Víchor, Hlad, Láska a i. Dôležitú úlohu zohráva príznakový prehovor, gesto, mimika, pohyb, svetelné a zvukové efekty. Trojuholník vzt'ahov a motív dvojníka zužitkoval VHV aj v trojdejstvovej dráme, napísanej 1941, Zámka škripí (kn. 1973, insc. 1982). Postava Zámočníka sa dá interpretovat' ako bozske ve-domie (vsevidiace oko) a jeho pritomnost' v cloveku (svedomie, Zamocnik ako vniitorny hlas väzňa Tobora). Hra posúva protagonistu od fyzickej neprítomnosti (väzenie) cez duševné nebytie (návrat do domácnosti plnej ,,hriechu”) k nebytiu fyzickému (samovražda ako vstup do ríše slobody). VHV prispel k prekonaniu tradičnej realistickej dramatiky smerom k naturalizmu, symbo-lizmu a expresionizmu.

Bol novátorom v oblasti témy a experimentátorom v kompozícii, niekedy na ukor dramatického napätia a presvedčivosti dejových zvratov. Styčným prvkom experimentálnych i dedinských hier je biologizujúce nazeranie na človeka. Historickej téme sa VHV venoval v hrách Trenčiansky Matúš (1920), Reštavrácia (1921, insc. 1926), Ľudovít Štúr (1926) a v komédii Vršatského hradu verný Budiač (1933). Napísal operetné libretá Pekná, nová maľovaná kolíska (1923) a Nápitok lásky (1927) i operné libreto Mataj (1931). Bol priekopníkom žánru rozhlasovej hry a filmového scenára (Palica v živote človeka, 1931) • Ď. d.: hry Milica Nikoličová (1922, insc. 1934), Divé husi (1933), veselohry Tri aktovky (1921), Či nepoznáte môjho synovca? (1930), Kvitancia (1931); zbierka krátkych próz Pazovské čítanie (1932). Spisy: Súborné dielo 1 (1984).

Zomrel v Starej Pazove 28. septembra roku 1950.