Slováci vo Vojvodine, premeny svojbytnosti enklávneho spoločenstva

          SLOVO O VOJVODINSKÝCH SLOVÁKOCH

Vojvodinskí Slováci sami seba vnímajú (a širší kontext slovenského sveta im v tom dáva za pravdu), že sú najzelenšia zahraničná ratolesť, vyrastajúca z koreňa národného stromu. Toto enklávne spoločenstvo - čo do počtu ani veľké, ani malé (dnes sa k nemu hlási okolo šesťdesiat tisíc duší) – v priebehu svojho približne dvestopäťdesiatročného vlastného života v odlúčení od materskej krajiny dokázalo si nielen zachovať svoje národné povedomie, ale aj rad atribútov, ktoré charakterizujú kontinuitu národného života: tradičné zvyky, slovenské školstvo, slovenský cirkevný život, materiálnu i duchovnú kultúru, spoločensko-politický život, atď. Táto enkláva veľmi dlho preukazovala postoj suverénneho dynamického živého organizmu, dokonca až tak sebavedomého, že sa neobávala ďalších vnútorných migrácií v rámci Vojvodiny, ale aj za jej hranice: do Bulharska, USA, Južnej Ameriky, Kanady, Austrálie. A všade, kamkoľvek sa títo vojvodinskí Slováci dostávali, udržiavali si vedomie svojej slovenskosti, ale aj sekundárnej vojvodinskej osobitosti. Dodnes potomkovia týchto Slovákov, roztrúsených po všetkých kontinentoch, nesú v sebe duch dvojakého starého domova a onen takmer ozdobný punc jedinečnosti, zvláštnosti a špecifickosti. Zrejme sa nájdu aj takí, ktorí poznamenajú, že to je už variant variantu – no, odpoveďou na takúto ironickú otázku by mohla byť protiotázka čo je v dnešnom globalizovanom svete už invariant? Procesy medzikultúrnej výmeny sú prítomné od doby kedy človek začal s budovaním svojho sociálneho sveta a s poznaním nevyhnutnosti komunikácie s „tými druhými". 

V čom sú vojvodinskí Slováci sami sebou, čím sú poznačení ešte nami, čo sme im dali a čo si od nás vzali do vienka keď odchádzali zo Slovenska, čím sú poznačení inými a čím boli pre tých ďalších rodičmi, od ktorých odchádza dieťa s venom či dedičstvom?

Ján Botík patrí k najpovolanejším odborníkom na zodpovedanie týchto otázok: etnológ, etnograf a kultúrni antropológ, ktorého vedecký, duchovný, ale aj osobný habitus je poznačený rozmerom, ktorý sa ukazuje ako kľúčový pre porozumenie a uchopenie tých vymenovaných, ale aj ďalších špecifík vojvodinských Slovákov – sám pochádza zo slovenského dolnozemského prostredia (z enklávy bulharských Slovákov, ktorá po druhej svetovej vojne repatriovala na Slovensko). Jeho prítomné dielo je odpoveďou na výzvu, ktorá sa javí ako prvotná požiadavka všetkých tých, ktorí sa dožadujú monografickej prezentácie vojvodinských Slovákov. Nielenže na Slovensku, v slovenskom odbornom prostredí takáto syntéza absentuje, ale – čo je priam paradoxné – ona nevznikla ani v slovenskom vojvodinskom prostredí. Hovorím paradoxne, lebo rad argumentov by mohol dávať perspektívu práve domnienke, že takýchto syntéz je už niekoľko: v slovenskom vojvodinskom prostredí takmer každá obec má svoju monografiu (najčastejšie ide o súbor štúdií k vybraným témam, týkajúcich sa minulosti, ako aj súčasného života v nej); sila tejto enklávy je preukázateľná aj v tom, že vyformovala celý rad odborníkov, vedcov a univerzitných a akademických pracovníkov (historikov, etnológov, literárnych vedcov, muzikológov, atď.), ktorých by práca na potenciálnom projekte monografického spracovania vojvodinských Slovákov mohla spojiť – nestalo sa!; a konečne: existuje rad monografií, ktoré spracúvajú parciálne témy života vojvodinských Slovákov (problematika sťahovania a osídľovania, vybrané historické kapitoly, kultúrne dejiny, cirkevný život, tradičnú kultúru, poľnohospodárske tradície atď.). Nič z uvedeného sa nestalo rozhodujúcim momentom pre vznik takejto veľkej monografickej syntézy. Botíkova prítomná práca je tak prvým interdisciplinárne realizovaným monografickým textom, ktorý reflektuje široký horizont problematiky tohto enklávneho spoločenstva.

Vo svojej monografii Ján Botík metodologicky postupuje tak, že na začiatok svojich reflexií kladie problematiku historického kontextu a problematiku osídľovania niekdajšej uhorskej Dolnej zeme. Deskripcia a interpretácia týchto dejinných pohybov sa ukazuje ako kľúčový moment, ktorý aj autorovi poskytuje priestor na objasnenie radu ďalších fenoménov, akými sú ekonomický rast, tvorenie hospodárskeho a finančného bohatstva, spolunažívanie s ďalšími enklávnymi spoločenstvami v tomto prostredí, formovanie a udržiavanie duchovného a kultúrneho života atď. S istou rezervou by sa dalo povedať, že celý neskorší vývin bol vlastne určený už v samotnom zárodku sťahovania Slovákov na Dolnú zem na konci 17. a v 18. storočí – preto Botík s toľkou fascináciou kladie dôraz na historický aspekt fenoménu vojvodinských Slovákov (prvé štyri kapitoly, respektíve viac ako jedna štvrtina práce analyzuje rozličné dejinné javy, súvislosti a referencie, ktoré determinovali sťahovanie a kladenie základov života v novom prostredí). Nazerajúc historickou optikou Botík poukazuje napríklad na súvislosti medzi Turkami spustošeným Uhorskom a Slovenskom, zbedačenou a vyrabovanou krajinou na strane jednej, politikou Habsburgovcov na strane druhej, silnejúcou rekatolizáciou v 17. storočí a víziou hľadania nového života medzi Slovákmi, ktorých sa sociálne a náboženské pohromy najviac dotkli. Až po dôkladnom vysvetlení týchto historických a sociálno-politických súvislostí je možné dostať sa na platformu, z ktorej bude možné zodpovedať na výskyt a premeny ďalších javov, príznačných pre život vojvodinských Slovákov: podoby ekonomického založenia a jeho expanzie, orientácia na poľnohospodárstvo, rurálny spôsob života, staviteľstvo, odev, stravovanie, obrady, tradície, kultúrne výpožičky, nové migrácie atď.

Botíkov výklad sa opiera o bohatú prezentovanú faktografiu, ktorá neraz ani nepotrebuje dodatočnú interpretáciu, „dovysvetlenie“, lebo sama o sebe má vysokú výpovednú hodnotu; na strane druhej autor často vystupuje aj z pozícií empirických svedectiev: okrem konzultovanej bohatej odbornej literatúry a archívneho materiálu, Ján Botík sa niekoľkokrát zúčastnil terénneho výskumu v slovenských vojvodinských prostrediach a pozná tamojšiu situáciu tzv. z prvej ruky. Tieto jeho výskumy, od tých ktoré začal v sedemdesiatych rokov 20. storočia až po tie tohtoročné dostávajú v prítomnom texte charakter syntézy, ktorá prešla aj istým vývinovým posunom a je možné ich reflektovať aj vo významnom momente časovej premeny: to čo ešte pred štyridsiatimi rokmi sa ukazovalo ako živý fenomén, v súčasnom nazeraní neraz preukazuje znaky maniéry, deštrukcie alebo obsahovo vyprázdneného javu.

Vo svojom texte Ján Botík ani raz nepoužil slovo asimilácia – snáď najobávanejšie slovo každého enklávneho spoločenstva: strach zo straty identity, ľútosť nad nenávratným miznutím duchovnej podstaty, ústupu rodného jazyka a miznutia všetkého toho, čo charakterizovalo enklávu – to všetko je prítomné v úvahách členov každej národnostnej minority, ale aj vedcov, ktorí sa na tieto javy pozerajú zvonku, menej zaujato a menej citovo. A pritom sme si vedomí, že národy, rovnako ako ich enklávy, sú podobné živým organizmom: rodia sa i zanikajú – Longobardmi nezačínajúc a Chazarmi nekončiac. Znamená to, že proces asimilácie medzi vojvodinskými Slovákmi je tak marginálny, že nie je ani hoden reči? Asi by to bolo príliš optimistické a skreslené konštatovanie. Lebo, ako bolo vyššie konštatované, Ján Botík sa dostal do pozície, do ktorej sa dostáva máloktorý vedec: dostal možnosť porovnať ten istý jav v dvoch relatívne časovo vzdialených obdobiach. Jeho výskum je vo veľkej miere aj komparatívnym výskumom a to čo v sedemdesiatych rokoch videl a zaznamenal, mnohé z toho dnes už v radoch vojvodinských Slovákov málokto pozná. Botíkov výskum je tak, metaforicky povedané, istým spôsobom rosettská platňa: iba vďaka porovnávaciemu nazeraniu na ten istý jav dospel k novej poznávacej kvalite. No aj napriek tomu, aj napriek evidentným posunom na najrozličnejších úrovniach pozorovania javov, nehovorí o zanikaní a konci tohto spoločenstva. Napriek tomu, že každým sčítaním obyvateľstva Slovákov je vo Vojvodine menej a menej, že aj slovenskí rodičia stále častejšie si zapisujú deti do neslovenských tried, že počet slovenských spolkov sa zmenšuje, že tamojšia slovenská literatúra má čoraz menej čitateľov, že miznú tradičné formy sociálneho života atď., atď.

Možno tá absencia slova asimilácia v prítomnej monografii je spôsobená aj tým, že slová ako asimilácia, vymieranie, odnárodňovanie atď. skôr patria do slovníka politiky než objektívnej vedy.

No na strane druhej, kladiem si otázku: môže byť Ján Botík objektívny, nezaujatý, citovo neangažovaný? – Veď je jeden z nás! Dolnozemec. Ratolesť našej ratolesti. Alebo, ak je to všetko tak (a je!) – či nie je Botík možno až príliš citovo vtiahnutý do slovenskej vojvodinskej problematiky, že nemá dostatok odvahy, či srdca (ako by sa na Dolnej zemi povedalo) nám zdeliť, že za tých štyridsať rokov sa to už tak zmenilo, že dobre už bolo? Nie je jeho mlčanie vlastne veľavravným tichom lekára, ktorého sa pýtame: Pán doktor, ako to teda s nami vyzerá?

Keď roku 1948 akademik Andrej Mráz písal svoju už legendárnu esej Rozhovory o juhoslovanských Slovákoch robil to ako istú spoločenskú objednávku: v rámci povojnovej výmeny obyvateľstva a pripravenej repatriácie dolnozemských Slovákov na Slovensko objavila sa potreba informovať verejnosť na Slovensku kto to vlastne sem prichádza. Z tejto spoločenskej objednávky, ktorá nemala literárne ambície, vzniklo jedno z najplastickejších diel o vojvodinských Slovákoch: veľa toho čo sa nikdy nahlas nepovedalo o tejto enkláve, čo neprešlo ústami ani perom, čo nenašlo svoju vedeckú či literárnu formuláciu (esej spája oba tieto póly) dostalo odrazu jadrnú gnómickú podobu jednoduchej polobásnickej pravdy.

Botíkova monografia je podobná ale i odlišná Mrázovej eseji: podobná je svojou ľahkosťou s akou o tak závažných veciach ako je osud jedného národa uvažuje a hovorí, no líši sa metódou: Botík hovorí hutne, vedecky, odvoláva sa na pramene, argumentuje, dedukuje, analyzuje i syntetizuje, opisuje, interpretuje, hodnotí; obe diela sú si podobné tým, že vojvodinských Slovákov predstavujú – Slovensku i sebe samým; no líšia sa v horizonte pozorovania: Mráz prichádza z Vojvodiny a prehovára o rodisku z perspektívy zlomkovitých, útržkovitých, voľne na seba napojených spomienok angažovaného literáta; oproti tomu Botík ide zo Slovenska za vojvodinskými Slovákmi a vydáva o nich podrobné vedecké svedectvo na základe osobnej skúsenosti výskumu v duchu biblického: „Hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené.“ Botík medzi vojvodinskými Slovákmi hľadá a nachádza posledné domy s pitvorom, posledné krosná, ktorých všetky súčiastky už málokto dokáže pomenovať, nástroje, náčinie, stroje a haraburdie, ktoré na povalách dávno stratili aj svoj zástupný význam („Možno sa to raz zíde.“) – a už čakajú na svoju definitívnu likvidáciu alebo definitívny vedecký opis; aj Mrázovo aj Botíkovo svedectvo vychádza z dokonalého poznania ľudí a javov – a tým sú si podobné; no líšia sa tónom: kým z Mrázovej eseje vanie duch povojnového optimizmu a vízie budovania nového sveta na nových základoch a s novými silami (známymi rodákmi z Vojvodiny), zatiaľ Botíkovo svedectvo nemá priestor pre hľadanie nového optimizmu; to síce nie je ešte záverečná správa o stave vecí, to nie je inventúra, po ktorej prichádza už len Amen-tma!

Rodina Botíkova za repatriácie bola najprv z Bulharska presťahovaná do Čiech a po strastiplných peripetiách sa dostala na Slovensko, do Trnavy; v „Slovenskom Ríme“ roku 1937 bol odhalený Koniarekov mohutný, monumentálny pomník Antonovi Bernolákovi a bernolákovcom, popri ktorom iste často chodili aj Botíkovci a na ktorom je pamätný nápis: „Slováci, píšte po slovensky! Tu máte slovo moje o reči vašej.“ Aj Ján Botík postavil jeden mohutný, monumentálny pomník s pamätihodným heslom: „Vojvodinskí Slováci! Tu máte slovo moje o bytí vašom.“