Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov v roku 2020 vydal šiesty zväzok svojej edície Doktorské dizertácie. Tentoraz to bola dizertačná práca Samuela Koruniaka Dejiny spisovnej slovenčiny v prostredí vojvodinských Slovákov v medzivojnovom období, ktorú autor úspešne obhájil na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Samuel Koruniak sa vo svojej dizertačnej práci zameral na zložitý fenomén spisovného jazyka vojvodinských Slovákov s osobitným dôrazom na obdobie po roku 1918, teda na obdobie, keď sa tunajší Slováci prvýkrát ocitli, aj formálne odlúčení od materskej krajiny, v novom štátnom zväzku Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, čo so sebou prinieslo celý rad priamych a nepriamych implikácií tak na ich postavenie ako národnostnej menšiny, ako aj na ich národnú a jazykovú identitu.

Zatiaľ čo dejiny spisovnej slovenčiny na Slovensku boli, prirodzene, predmetom skúmania početných vedeckých prác, spisovná slovenčina vojvodinských Slovákov, ako odnože slovenského národa, ktorá sa zhodou historických okolností vyvíjala za celkom špecifických okolností, doposiaľ nebola až tak podrobne a komplexne spracovaná. Pre správne pochopenie vývinu a postavenia slovenčiny ako spisovného jazyka slovenskej menšiny mimo územia materskej krajiny, teda Slovenska, nevyhnutné je komplexné spracovanie všetkých lingvistických, ale aj mimojazykových činiteľov, predovšetkým historických, spoločensko-politických a legislatívnych, ktoré zásadným spôsobom vplývali na postavenie spisovnej slovenčiny a na jej špecifiká v prostredí vojvodinských Slovákov. Samuel Koruniak si túto potrebu interdisciplinárneho spracovania jednej v zásade lingvistickej témy správne uvedomil a vo svojej práci podáva komplexný obraz vývinu a postavenia slovenskej komunity na území dnešnej Vojvodiny a tým aj jej jazykovej otázky. Bez historického diskurzu by totiž nebolo možné pochopiť ani vznik samotnej slovenskej menšiny vo Vojvodine, resp v dnešnom Srbsku, ani jej jazykové špecifiká. Samotná práca preto predstavuje istú syntézu poznatkov o vojvodinských Slovákoch a ich etnickej a jazykovej genéze. Pre lepšie pochopenie témy autor podáva aj stručný pohľad na spoločenský a politický vývin menšiny aj pred prvou svetovou vojnou a v tom kontexte analyzuje aj dobovú jazykovú situáciu, avšak až spoločensko-politický vývin po roku 1918, keď došlo k novému geopolitickému usporiadaniu Európy a vzniku nových štátnych zväzkov, medzi ktorými aj Československa a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, výrazným spôsobom ovplyvnili postavenie Slovákov žijúcich na území dnešnej Vojvodiny, čo sa zákonite odzrkadlilo aj na postavenie slovenčiny, predovšetkým v kontexte jej používania vo verejnom styku. Z toho dôvodu Koruniak náležitú pozornosť venuje medzivojnovému obdobu a otázkam spoločensko-politického vývinu, budovania nových kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií a osobitne mapuje oblasti uplatňovania spisovnej slovenčiny v rámci cirkvi a školstva, ako dvoch pilierov, o ktoré sa tunajší Slováci tradične opierali vo svojom zápase o zachovanie vlastnej národnej, kultúrnej a tým aj jazykovej identity. Samozrejme, skutočnosť, že sa vojvodinskí Slováci ocitli v novom štátnom zväzku, sa odzrkadlila aj na použivanie slovenčiny v úradnom, resp. administratívnom styku, ale zároveň podnietila túto komunitu intenzívnejšie vnímať aj vlastnú samosvojnost, vrátane aj tej jazykovej.

Autor sa podrobne venuje aj okolnostiam, ktoré vplývali na jazyk vojvodinských Slovákov – napr. dlhodobá odlúčenosť od materského národa a vývin v inoetnickom prostredí, čo zákonite viedlo k čiastočnému zakonzervovanie niektorých, z dnešného pohľadu archaických, nárečových špecifík a dlhodobé vystavenie medzijazykovým kontaktom, predovšetkým to platí pre styk slovenčiny s maďarčinou, srbčinou/srbochorvátčinou a v menšej miere aj rusínčinou, češtinou a nemčinou.

Koruniak nezabudol ani na snahy a nezanedbateľné výsledky vojvodinskej slovakistiky, pri čom si zvlášť všíma lingvistické práce Daniela Dudka, ktorý sa, ako jeden z mála odborníkov, sústavne venoval aj otázke vývinu a dejín spisovnej slovenčiny vo vojvodinskom prostredí.

Dejiny spisovnej slovenčiny v prostredí vojvodinských Slovákov v medzivojnovom období svojou komplexnosťou a šírkou záberu predstavuje vzácnu vedeckú syntézu poznatkov o otázkach jazykovej identity vojvodinských Slovákov a ako taká sa určite stane spoľahlivým zdrojom informácií pre všetkých tých, ktorý sa v budúcnosti budú zaoberať týmto kultúrnym a jazykovým fenoménom.

Ladislav Čáni