Správna rada

Správna rada

2019 - 2023

Pokrajinská vláda Autonómnej pokrajiny Vojvodiny, na návrh Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny dňa 29. mája 2019 vyniesla Rozhodnutie o menovaní predsedu a členov Správnej rady ÚKVS na mandátne obdobie 2019 - 2023. 

Správnu radu ÚKVS tvoria:

Dr. Branislav Kulík - predseda

Michal Spišiak - člen

Miruška Kočišová - členka

Jarmila Hromčíková - členka

Michal Francisty - člen

Ana Halajová - členka

Ladislav Čáni - člen

Aleksander Bako - člen

Rastislav Grňa - člen

Branislav Kulík

Branislav Kulík sa narodil dňa 05.03.1987 roku v Novom Sade v robotníckej rodine Vladimírovi Kulíkovi a Márii, rod. Francistej. 

Základnú školu Ľudovíta Štúra ukončil v Kysáči a Strednú ekonomickú školu Svetozára Miletića v Novom Sade. V roku 2006 nastúpil na Evanjelickú bohosloveckú fakultu, ktorú úspešne ukončil v roku 2011 štátnou skúškou a obhajobou diplomovej práce na tému Kristológia v Tranovskom kancionáli (školiteľ Mgr. Ľubomír Batka, PhD.). Promovaný bol dňa 09. 06. 2011 a bol mu udelený akademický titul magister (Mgr.).

Dňa 21. 08. 2011 bol vysvätený za evanjelického kňaza biskupom Mgr. Samuelom Vrbovským v Kysáči. 

V Bielom Blate pôsobil ako kaplán a neskôr farár – administrátor takmer tri roky. Okrem náboženského života sa snažil pozdvihnúť a upevniť aj národný. Vo Vojlovici nastúpil 1. mája 2013. Aj vo Vojlovici sa ako farár zapájal aj do národného života najmä cez Maticu Slovenskú a SKOS Detvan. Od ukončenia štúdia nepretržite prednáša aj na základných a stredných školách, najprv v rodnom Kysáči a v Novom Sade, neskôr v Bielom Blate a vo Vojlovici.

Dňa 20. septembra 2014 bol biskup Samuelom Vrbovským sobášený s Alenou rod. Gajanovou. Doteraz majú tri deti: syna Rastislava a dcéry Alžbetu a Katarínu.

Od roku 2014 je predsedom Výboru pre úradné používanie jazyka a písma v Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny. A od mája 2017 aj podpredsedom Matice slovenskej v Srbsku pre Banát a zástupcom predsedu Matice slovenskej v Srbsku. Členom NRSNM je od roku 2018, kde je aj podpredseda Výkonnej rady NRSNM. Predsedom Správnej rady Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Dňa 18. januára 2017 úspešne obhájil rigoróznu prácu na tému Vplyv Tranovského kancionála na vojvodinských Slovákov na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a bol mu udelený titul Doktor filozofie (PhDr).

V súčasnosti pôsobí vo Vojlovici a naďalej je aj farár – administrátor v Bielom Blate.

Miruška Kočišová

Narodila sa 08. apríla 1970 v Starej Pazove. Základnú školu zakončila v rodisku a strednú odbornú v Belehrade, kde získala povolanie organizátorka programu kultúrnych aktivít.

Študovala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte v Novom Sade, avšak štúdium prerušila a zamestnala sa ako novinárka v lokálnej rozhlasovej stanici Stará Pazova, s ktorou roky úspešne externe spolupracovala. Sporadicky sa venuje prekladateľskej činnosti (zo srbčiny do slovenčiny a opačne).

Už na základnej škole ju oslovil umelecký prejav, predovšetkým poézie, a vo voľnom čase sa venuje i písaniu, slovenskému folklóru, ale aj divadelnému umeniu. Ako členka SKUS hrdinu Janka Čmelíka tancovala vo folklórnom súbore, bola aktívna členka literárnej spoločnosti Ľudmily Hurbanovej. Neskoršie sa vyskúšala aj v pedagogickej práci, najprv ako vedúca tanečného súboru, potom aj detského tanečného súboru. V poslednom období pozoruhodné výsledky získala ako recitačná pedagogička a táto skúsenosť ju priviedla aj do hodnotiacich komisií na recitačných súťažiach.

V posledných rokoch sa, ako nadšenkyňa v oblasti kultúry, neustále zapája do organizovania rôznych kultúrnych programov a podujatí. Úzko spolupracuje so SKUS h. J. Čmelíka, Strediskom pre kultúru Stará Pazova, miestnou samosprávou Starej Pazovy, Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov, Národnostnou radou slovenskej národnostnej menšiny (kde je podpredsedníčkou Výboru pre kultúru).

V súčasnosti je zamestnaná v Miestnom spoločenstve Stará Pazova. Hodnoty rodinnej harmónie jej dodávajú silu a motiváciu do každodenných životných výziev, čo ju činí šťastnou manželkou a a matkou dvoch dospelých dcér.

Jarmila Hromčíková

Narodila sa v Bielom Blate roku 1971. Nižšie triedy základnej školy absolvovala v slovenskom jazyku a vyššie v srbčine. V školení pokračovala v Zreňanine, kde ukončila štúdium na gymnáziu v roku 1989. Štúdium na Technickej fakulte, odbor informatiky, ukončila v roku 1994.

Po ukončení štúdia kratšiu dobu pracovala na aradáčskej základnej škole a potom sa zamestnala v Mestskej správe Zreňanin, kde pracuje dodnes.

Do činnosti Miestneho odboru Matice slovenskej sa zapojila najprv ako pokladníčka, potom sa v rokoch 1998 – 2001 stala predsedníčkou. Druhýkrát bola do tejto funkcie zvolená v roku 2009 a vykonáva ju až dodnes. V rámci MOMS funguje aj folklórna odbočka, o činnosť ktorej sa dlhé roky stará práve Jarmila Hromčíková a s ktorou dosiahla mnohé úspechy doma i v zahraničí.

Je dlhoročnou dopisovateľkou týždenníka Hlas ľudu, v miestnom časopise Zrenjanin má na starosti slovenskú stranu a v mesačníku Zrenjaninski zavičaj je tiež zodpovedná za príspevky v slovenčine.

V Miestnom spoločenstve bola dva mandáty členkou Rady, spolupracuje aj so Spolkom žien, Hasičským spolkom a inými združeniami a organizáciami. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou Bieloblatského bulletinu.

Za úspešnú prácu v MOMS dostala Uznanie za dlhodobú činnosť.

Michal Francisty

Narodil sa v Kysáči 14. 11. 1959 od otca Pavla a matky Anny, narodenej Súdiovej. Základnú školu ukončil v rodisku, strednú obchodnícku školu v Novom Sade (1974-1977). V roku 1977 sa zapísal na Vysokú školu ekonomickú, ktorú nedoštudoval, lebo štúdium prerušil v štvrtom ročníku. V roku 1986 sa oženil Kornéliou Mackovou z Pivnice, profesorkou anglického jazyka a literatúry, ktorá neskôr ukončila aj vysokoškolské štúdium teologické. Z tohto manželstva má tri dcéry, ktoré taktiež majú vysokoškolské vzdelanie a žijú v Spojenom kráľovstve.

V rokoch 1981 až 1983 pracovalo ako tajomník KUS Vladimíra Mičátka v Kysáči, v rokoch 1984 - 1986 a 1996 - 1999 externe pracoval ako hlásateľ v Slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu. V rokoch 1985 až 1994 pracoval v starožitnostiach v Novom Sade, kde uplatnil svoju zberateľskú vášeň. Napokon bol výkonným redaktorom kysáčskeho rozhlasu, kde uplatnil svoje skúsenosti v moderovaní a v novinárstve.

S rodinou sa prvýkrát odsťahoval na Slovensko v roku 1994, ale po smrti otca sa v roku 1996 vrátil do rodiska. V roku 2000 sa znova presťahovali na Slovensko a zakotvili v Piešťanoch.

Od malička sa venuje umeleckému prednesu poézie, ľudovému tancu sa venuje od svojich 12 rokov, bol členom folklórnej sekcie v Kysáči a neskôr aj SKUS Šafárik v Novom Sade. Pracoval aj ako choreograf v Kysáči. Zaoberal sa aj písaním scenárov a organizovaním programov kultúrneho rázu v Kysáči aj na Slovensku.

Na Slovensku bol zamestnaný v Diakonii Evanjelickej cirkvi metodistickej, ako ekonóm a sociálny pracovník pre deti bez rodičov a pre rómsku komunitu.

Poéziu uverejňoval v časopisoch Vzlet, Hlas Ľudu, v Novom živote a na Slovensku v Slovenských pohľadoch.

V roku 2012, po smrti manželky, sa vráti do Kysáča a hneď sa zapojil do tunajšie kultúrneho diania. V MOMS v Kysáči sa stal členom Výkonného výboru a predsedom KUS Vladimíra Mičátka.

Anna Halajová

Narodila sa 13. 12. 1971. Vyštudovala Pedagogickú akadémiu v Novom Sade (1990-1992) a Učiteľskú fakultu v Sombore (1998-2000). Pracuje na Základnej škole Maršala Tita v Padine ako učiteľka triednej výučby.

Od roku 2010 sa venuje choreografickej práci, vedie folklórny súbor na základnej škole v Padine, ale i v rámci Domu kultúry. V roku 2020 sa stala predsedníčkou Slovenského kultúrno umeleckého spolku Slnečnica, v rámci ktorého pracujú nielen deti, ale i dospelí.

Detský folklórny súbor sa pod jej vedením v roku 2015 stal absolútnym víťazom a získal zlatú plaketu na DFF „ Zlatá brána“ v Kysáči, v roku 2018 bronzovú plaketu a v roku 2019 striebornú plaketu.

Na základnej škole pracuje v rôznych tímoch, najmä v kultúrno- umeleckom, ktorý sa stará o kultúrny život na škole a v Padine.

Od roku 2019 je členkou Správnej rady Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Ladislav Čáni

Alexander Bako

Narodil sa v Starej Pazove 07. 10. 1969 od otca Jana Baka a matky Vierky Bakovej rodenej Fabianovej. Základnú,  strednú všeobecnú a obchodnú školu zakončil v rodisku. Za poľnohospodárskeho technika sa vyučil v Rume a externe študoval v Novom Sade v škole ANIMA za režiséra – bábkara u profesora Tibora Vajdu.

Od roku 1997 pracuje v staropazovskom Stredisku pre kultúru ako organizátor kultúrnych aktivít, predovšetkým slovenských podujatí, ale najviac pri organizácii profesionálnych a ochotníckych divadelných predstavení a koncertov. V rokoch 2008 - 2012 bol riaditeľom a v rokoch 2016 a 2017 vykonával funkciu zástupcu riaditeľa tejto obecnej ustanovizne. Členom správy SKUS-u h. Janka Čmelíka je od roku 1998 a desať rokov bol podpredsedom tohto spolku. Osem rokov bol podpredsedom MOMS-u Stará Pazova a desať rokov aj členom správy. Od roku 2000 je členom Miestneho spoločenstva a viac rokov bol aj členom Výkonnej rady Miestneho spoločenstva. Bol aj poslancom v obecnom parlamente a v rokoch 2014, 2015 a 2016 bol podpredsedom staropazovského zhromaždenia. Keď ide o umelecké funkcie Alexander Bako bol 8 rokov predsedom Slovenského divadla VHV zo Starej Pazovy, členom správneho a umeleckého výboru Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov v Novom Sade, dlhoročným predsedom komisie pre divadlo v NRSNM, až 12 rokov členom pokrajinskej rady pre scénickú činnosť, osemkrát umeleckým riaditeľom festivalov 3xĎ a Divadelný vavrín, štrnásťkrát členom poroty na pokrajinských prehliadkach, viac krát umeleckým riaditeľom na obecných a sriemskych prehliadkach.

Divadelnú kariéru začal  roku 1985 a dodnes zostal v slovenskom divadle Vladimír Hurban Vladimírov, ktoré pôsobí v rámci Slovenského kultúrno-umeleckého spolku h. Janka Čmelíka zo Starej Pazovy. Ako herec hral v dvadsiatich troch divadelných predstaveniach: Pipi dlhá pančucha, Krvavá svadba, Zem a záveje, Tri vrecia zemiakov, S.O.S., Nešťastná Kafína, Kubo, Cesta okolo sveta za 80 dní, Hrdinovia, Prebuď sa, Katarína, Zberné stredisko, Keď vejú jarné víchre, Krčma na hlavnej hradskej, Maratónci bežia čestné kolo a Tamo daleko... – všetky v staropazovskom slovenskom divadle, ako aj v predstaveniach Jazvy v Kysáči, Konečná stanica v Kulpíne, Vírus v Rume, O snoch, krídlach a psovi Hurikánovi v Partizánskom, Všetko o ženách v Novej Pazove, Večera bláznov v Starej Pazove v KUS Branka Radičevića a Zuzka Turanová a Podozrivá osoba v profesionálnom Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci.

Alexander Bako začal režírovať v pazovskom divadle roku 1993 v predstavení Trasovisko. Okrem tohto predstavenia, v divadle VHV v Starej Pazove režíroval predstavenia: Rozprávka o Budulínčeku (1993), Denník Anny F. (1994), Kto zabil Linnu Somerovú (1995), Dvadsať minút s Anjelom (1996), Posledná prekážka (1998), Cesta okolo sveta za 80 dní (1999), Maratónci bežia čestné kolo (2002 a 2016), Matka (2003), Traja umelci a drak Samuel (2004), Čertove obrázky (2005), Zberné stredisko (2007), Podfukár (2008) a Pohreb, alebo sen strýca Miloša (2009). Okrem práce v pazovskom divadle, Alexander Bako režíroval aj v Kysáči predstavenie Potopa sveta (1997) a v Rume predstavenie Pohreb (2002), pričom text aj preložil zo slovenčiny do srbčiny tiež v Kulpíne Pohreb (2013) a Konečná stanica (2018), v Nových Banovciach režíroval predstavenia : Pani ministrová (2013), Herkules a morské jazdy (2014), Pop Ćira a pop Spira (2015), Bolo raz v Srieme (2016) a Zlá žena (2017), v KUS Branka Radičevića zo Starej Pazovy Večera bláznov (2015), v Novej Pazove Bratia a sestry (2017), Popanštená kotrba (2018), Všetko o ženách (2019), Podozrivá osoba v profesionálnom Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci a Sluhu dvoch pánov v Slovinskom divadle z mesta Stično. Doteraz režíroval 30. Divadelných predstavení. Zúčastnil sa mnohých profesionálnych a ochotníckych festivalov ako herec, ale aj ako režisér. Okrem iných účinkoval aj na divadelných festivaloch: Malo pozorje (Nový Sad), BITEF (Belehrad), MES (Sarajevo), Divadelná Nitra a Scénická žatva (Slovensko), Juvaskulla i Mikkeli (Fínsko), ARCUSFEST (Budapešť, Maďarsko), BRAMS (Belehrad), Svetový festival ochotníckeho divadla Halden (Nórsko), Festival festivalov Trebinje (Bosna a Hercegovina), Macedónsky Republikový festival, TREMA fest (Ruma), REPASSAGE fest (Ub), FEDRAS (Malo Crniće), Gardoš (Zemun) a na všetkých divadelných festivaloch, ktoré organizujú Zväzu ochotníkov Vojvodiny a Srbska. Alexander Bako bol mnohokrát oceňovaný a medzi najvýznamnejšie ocenenie patria: Najlepší ochotnícky herec Srbska (Kula, 2000), Najlepší ochotnícky režisér Srbska ( Pančevo,1994 a Kula,2007), Najlepšia ochotnícka scénografia Srbska (Kula, 2002 a 2007), Najlepší ochotnícky herec Vojvodiny (Stará Pazova, 2000), Najlepšia ochotnícka réžia Vojvodiny (Stará Pazova, 2002, Subotica, 2006, Rusko Selo,1998), Najlepšia ochotnícka scénografia Vojvodiny (Rusko selo 1996 i 2002, St. Pazova, 2002, Subotica 2002). Na Slovenskej divadelnej prehliadke Alexander Bako bol viackrát odmenený ako najlepší herec prehliadky, dvakrát  dostal cenu za najlepšiu scénografiu, až trikrát za najlepšiu réžiu, hudbu a raz sa mu do rúk dostala aj cena Tomáša Hriešika Máška. Na detskom festivale 3 X Ď bol vyhlásený za najlepšieho režiséra a scénografa. Na festivale REPASSAGE fest, na ktorom účinkovali víťazi až zo šiestich štátov bývalej Juhoslávie, bol vyhlásený za najlepšieho režiséra a scénografa. Okrem týchto cien Alexander Bako získal aj viac ako dvadsať diplomov na rôznych menších festivaloch vo Vojvodine a v regióne.

Roku 2005 bol za svoju prácu a úspechy odmenený najväčším uznaním Zväzu ochotníkov Srbska - Zlatým odznakom, v 2011 roku dostal plaketu SVETLOSŤ a plaketu Miestneho spoločenstva za veľký prínos v oblasti kultúry v Obci Stará Pazova, Roku 2013. dostal aj cenu Đorđa Damjanovića Đekšu za skvelú prácu

s ochotníckymi súbormi a  roku 1999 Plaketu Peđa Jovanović za mimoriadny prínos divadlu v Srieme.

Okrem divadelných predstavení Alexander Bako režíroval aj hral v takmer 80  rozhlasových drámach, jednu sám aj napísal, hral vo filme Emira Kusturicu Čierna mačka, biely kocúr, filme Básnik, filme Návrat (Return) spolu z výnimočným hercom Johnom Savageom, nakrúcal aj film Sny Martina Jonáša a

sám režíroval film Borba i nada (2015) ktorý bol odmenený ako najlepší filmový projekt, v tom roku vo Vojvodine.

Napísal vyše 70 textov pre humoristické miniatúry (skeče,) ktoré spolu s kolegami mnoho krát prezentovali po celej Vojvodine.

Žije a pracuje v Starej Pazove.

2017 - 2019

Pokrajinská vláda Autonómnej pokrajiny Vojvodiny, na návrh Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny vyniesla Rozhodnutie o menovaní predsedu a členov Správnej  rady ÚKVS na mandátne obdobie 2017 - 2021 dňa 14. februára 2017. 

Správnu radu ÚKVS v období 2017 - 2019 tvorili:

Dr. Jarmila Hodoličová - predsedníčka

Dr. Slovenka Benková Martinková - členka

Dr. Juraj Súdi - člen

Dr. Ján Čáni - člen

Dr. Gabriela Gubová Červená - členka

Miroslava Blažićová - členka

Svetlana Miháľová - členka 

Martin Prebudila - člen 

Mária Kotvášová Jonášová - členka

Jarmila Hodoličová (rod. Ferkova) je univerzitná profesorka, literárna kritička a historička. Narodila sa 27. apríla 1952 v Hložanoch. Zakladnú školu a gymnázium vychodila v Báčskom Petrovci. Diplomovala na Oddelení pre slovenský jazyk a literatúru Filozofickej fakulty v Novom Sade roku 1976.

Od roku 1977 pôsobi na Oddelení slovakistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade ako vysokoškolská učiteľka (postupne docentka a profesorka). Po ukončení štúdia dva roky študovala literárnu vedu ako postgraduálne štúdium na Filologickej fakulte v Belehrade, kde po obhájení magisterskej práce Literárna činnosť Alberta Martiša získala titul magistra (Mr.). Doktorskú dizertáciu Vývin slovenskej detskej prózy vo Vojvodine obhájila roku 2003 na Filozofickej fakulte v Novom Sade. S rodinou žije v Novom Sade. Od začiatku pôsobenia na vysokej škole sa špecializovala na literatúru Slovákov vo Vojvodine, na slovenské ženské hnutie a ženskú literatúru vo Vojvodine a jej hlavným profesionálnym záujmom je detská literatúra Slovákov vo Vojvodine. Predmet slovenská literatúra pre deti a mládež prednáša v slovenskom jazyku na Filozofickej fakulte, na Pedagogickej fakulte v Báčskom Petrovci a na Vysokej škole odborových štúdií pre vychovávatel'ov v Novom Sade. Z tejto pedagogickej činnosti zaktivizovala študentov, koordinovala a organizovala založenie zborníka študentských prác z detskej literatúry Čar(b)ológ.

Ako pedagogička doteraz prednášala rozmanité disciplíny (staršia slovenská literatúra, slovenský literárny romantizmus, realizmus, súčasna literatúra, literatúra Slovákov vo Vojvodine, literatúra pre deti, metodika slovenského jazyka a literatúry, juhoslovansko - slovenské kultúrne a literárne styky). Výsledky jej vedecko - vyskumných aktivít z uvedených oblastí sú obsiahnuté vo vyše 90 štúdiách, ktoré uverejnila v slovenských vojvodinských a zahraničných literárnych časopisoch a zborníkoch. Povšimnuté boli najmä jej monografické štúdie o Albertovi Martišovi, Jánovi Čajakovi, Svetozárovi Hurbanovi Vajanskom a iných spisovateľoch. Vo svojich kritických recenziách, analýzach a návrhoch na zlepšenie učebníc z literatúry pre slovenské deti vo Vojvodine sledovala vydania slovenských učebnic v Srbsku. Uvedené štúdie vyšli v knihe Kontúry slovenskej vojvodinskej literatúry a kultúry (2011). Roku 2005 vydala knihu Prehľad dejín slovenskej vojvodinskej prózy pre deti, v ktorej uplatnila literárno - historickú metodológiu a načrtla chronologickú systematizáciu a klasifikáciu slovenskej vojvodinskej literatúry od najstarších čias až po súčasnosť. Na konferenciách informovala slovenskú a zahraničnú verejnosť najmä o súčasnom stave slovenskej detskej literatúry vo Vojvodine. V roku 2011 vyšla aj Chrestomatia slovenskej vojvodinskej literatúry pre deti Medovník, ktorej je Hodoličová zostavovateľkou. 

V roku 2017 si Jarmila Hodoličová v Bratislave prebrala Veľkú medailu sv. Gorazda za celoživotný prínos k rozvoju slovenského národného školstva v Srbsku, ktorá je najvyšším ocenením v oblasti školstva v Slovenskej republike.

Od roku 2013 Jarmila Hodoličová je vedúcou Oddelenia slovakistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade.

Mária Kotvášová-Jonášová sa narodila roku 1957 v Kovačici. Vyštudovala na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade. Krátko pracovala v RTV Nový Sad ako hlásateľka a novinárka a v Dome kultúry 3. októbra v Kovačici robila organizátorku kultúrnych aktivít. Je všestranne umelecky založená. Už v mladosti vynikala ako recitátorka a herečka, v neskorších rokoch života sa venovala literatúre.

Keď ide o recitačné umenie, účinkovala na všetkých recitačných prehliadkach a podujatiach počnúc obecnými až po tie zväzové (Brankovo kolo v Sriemskych Karlovciach, Goranovo proleće v Záhrebe, Andrićeve dni v Travniku, Festival mladých v Knjaževci a na Tjentišti a na republikových súťažiach vo Veľkej Plane). Za svoje prednesy nie raz získala najvyššie ocenenia. V roku 1976 vo Valjeve na celojuhoslovanskom podujatí Stretnutie Abreševićovcov získala bronzovú medailu. Ako členka recitačnej pobočky na fakulte účinkovala na všetkých recitačných podujatiach, ktoré organizovala fakulta a zúčastnila sa i Filozofiády v Ochride a Poreči.

V kovačickom Dome kultúry, v Obecnej knižnici či v Galérii insitnej tvorby moderovala mnohé kultúrno-umelecké programy, literárne stretnutia, otvorenia výstav a iné podujatia. Aj v oblasti herectva obdržala hodne uznaní, dokonca tie najvyššie. Vyskúšala sa aj ako režisérka. Režírovala dve detské predstavenia a v dvoch bola spolurežisérka. Bola dopisovateľka takmer všetkých slovenských vojvodinských periodík: Zorničky, Vzletu, Hlasu ľudu, Igrica, Roviny, Národného kalendára, Bubeníka a prispievala aj do časopisov na Slovensku: Slovenské zahraničie, Nový deň, Smena a Slovenské národné noviny.

Od roku 1995 uverejňuje poviedky pre deti a mládež v časopisoch Zornička a Vzlet, niekoľkokrát jej vyšla poviedka v Hlase ľudu, Novom živote a v Národnom kalendári. Dve poviedky jej vyšli aj v budapeštianskych Ľudových novinách. Niektoré jej poviedky sú zaradené do čítaniek pre našich žiakov a tiež aj do domáceho čítania. Bezmála dvadsať rokov sa pravidelne zúčastňuje súbehov o poviedku časopisu Zornička, kde získava aj ceny. V roku 1997 vyšiel jej knižný debut Ocko, kedy pôjdeme a v roku 2003 kniha poviedok Ocko z čokolády. Potom jej vyšli knihy Mať 15 je také ťažké alebo Striptíz (2007), Mama, poď sa hrať (2008), Samí dobrí žiaci (2011), Sú to vážne veci (2010) a Višňový lekvár (2013). V antológii slovenskej poézie pre deti Suncokret u glavi (2001) zostavovateľky Anny Dudášovej má dve básne, zatiaľ čo v antológii pre deti a mládež Kolo prijatelja Milutina Đuričkovića (2007) jednu báseň. Do knižného výberu z tvorby južnobanátskych Slovákov Panomski mornari (2003) Anna Dudášová jej zaradila tri poviedky a do knihy Krilato vreme (2006), tá istá zostavovateľka, dve poviedky. Do chrestomatie slovenskej vojvodinskej literatúry pre deti Medovník autorka Jarmila Hodoličová (2011) vybrala 5 jej poviedok. V antológii poviedok slovenských autoriek z materskej krajiny a Dolnej zeme Studienky (2014) zostavovateľky Viery Benkovej má jednu poviedku a do antológie prózy pre deti slovenských autoriek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska Jednozubý úsmev (2016) autorky Viera Benková a Etela Farkašová jej zaradili tri poviedky.

Je spoluautorkou Čítanky pre ôsmy ročník ZŠ a recenzentkou niekoľkých čítaniek. Zúčastnila sa viacerých seminárov a vedeckých sympózií: Život a dielo Gustava Maršalla-Petrovského (1987), 125 rokov slovenského ochotníckeho divadla v Juhoslávii (1995), Štyridsať rokov insitného umenia v Kovačici (1995) a Dr. Janko Bulík (2007). Hodne príspevkov má v monografiách Kovačica (2002) Spolkografia (2005), Majera (2011), 200 rokov divadla v Kovačici (2014) a Máško (2014).

Už viac ako tridsať rokov vyučuje slovenčinu na Základnej škole mladých pokolení v Kovačici, (krátko predtým pracovala na ZŠ maršala Tita v Padine). Svojim žiakom vštepuje lásku k materčine a pracuje aj s mladými recitátormi a literátmi. Jej žiaci každý rok na republikovej súťaži zo slovenčiny získávajú jedno z troch prvých miest. Recitátori pravidelne postupujú na pokrajinskú a republikovú súťaž a aj na Rozhlasovej súťaži, ktorú, organizuje slovenská redakcia RTV Nový Sad, sa zvyčajne tešia prvým odmenám. Aj v literatúre sa jej žiakom darí. Úspešne za zúčastňujú mnohých literárnych súbehov.

Za svoju prácu v škole, za zásluhy a úspechy na poli vzdelávania, výchovy a zveľaďovania slovenského jazyka a umeleckého prednesu krásneho slova získala hodne poďakovaní, diplomov a uznaní.

Mária Kotvášová-Jonášová v októbri 2017 získala Pamätný list Samuela Tešedíka za prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov.

Martin Prebudila sa narodil 25. mája 1960 v Obrenovci (Srbsko), žije a tvorí v Starej Pazove, pracuje v Novom Sade. Gymnázium skončil v Starej Pazove (1979) a štúdiá slovenského jazyka a literatúry na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade (1987). Vyučoval slovenský jazyk a literatúru na základnej škole v Novom Sade (1983-1984), bol turistickým sprievodcom v Belehrade t. j. na Jadranskom pobreží (1985-1986), novinárom v týždenníku Hlas ľudu (1988-1989) v Novom Sade. Pracoval ako redaktor kultúrnej rubriky v Slovenskej redakcii Novosadskej televízie (1989-2005). Od roku 2005 je redaktorom v Slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu a od 1. júla 2017 aj zodpovedným redaktorom v tejto redakcii.

Vyšlo mu šesť básnických zbierok: Dážď do tváre (1983), Život na plejbek (1987), Horeznačky (1992), Namiesto kodicilu (2001), Takmer o ničom (2010), Tri bodky v dvoch vytiach... (2014), ako aj výber básni Nezamkýnaj prázdny dom (2010).

Je predstaviteľom strednej generácie slovenského literárneho života vo Vojvodine a členom Spolku vojvodinských spisovateľov, Združenia spisovateľov Srbska, Spolku slovenských spisovateľov a Klubu nezávislých spisovateľov na Slovensku. Patrí do literárneho zoskupenia – Generácia X.

Napísal aj dve knihy poviedok pre deti: Pozemšťan Milan a Vincent bez ucha (1996) a V Anninom sne črieda koní bdie (2007).

Tiež dva romány, ktoré vyšli aj v preklade do srbčiny, resp. do slovenčiny: Rezervista bez rezervnej kože (2000), Rezervista bez rezervne kože (2003), Ma, daj, nasmeši se... (2007), No, tak, usmej sa... (2012).

Vyšla mu aj zbierka krátkych poviedok Príbehy z čiernej skrinky (2013).

Na vydanie pripravil monografické vydania: Život ako veľké divadlo - Juraj Ondrík (2007), Sny a hviezdy profesora Michala Filipa (2015) a MAKAN (2015).

Prebudila sa dlhšiu dobu zaoberá prekladaním zo srbčiny do slovenčiny a opačne. Zo slovenčiny do srbčiny preložil šesť básnických zbierok: Daniel Hevier (1983), Jozef Leikert: (2006), Miroslav Bielik (2012), Dana Podracká (2015), Jaroslav Rezník (2015) a Ľubomír Feldek (2016). Časopisecky boli zverejnené preklady básní viacerých srbských autorov: Nenad Grujičić, Nikola Kitanović, Đorđe Nešić, Matija Bećković, Ljubomir Simović, Miloš Komadina, Zvonko Karanović, Draško Ređep, Ivan Negrišorac, Zoran Đerić. Najnovšie vyšli preložené knižné výbery z poézie srbských básnikov Dragana Jovanovića Danilova (2015) a Radomira Andrića (2016), ktoré vydal Spolok slovenských spisovateľov v Bratislave.

Je nositeľom Ceny Nového života za roky 2010 a 2015.

Od roku 2002 je zostavovateľom ročenky Pazovský kalendár.  

Gabriela Gubová Červená

Osobné údaje:

Meno: Gabriela Gubová Červená

Dátum a miesto narodenia: 6.02.1976, Báčska Palanka, Srbsko

Národnosť: slovenská

Štátna príslušnosť: Srbsko

Manželský stav: vydatá

Súčasné zamestnanie: učiteľka dejepisu

Od 1.10. 2006 – Základná škola 15. októbra Pivnica, Srbsko

1.09. 2014- Základná škola bratov Novakovcov, Despotovo

Vyššie vzdelanie a kvalifikácia:

1995 – 2000: Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, ukončené získaním diplomu v odboroch história a slovenský jazyk a literatúra a titulu „magister“ (Mgr.)

Téma diplomovej práce: Pivnica 1850 - 1914

Štúdium v zahraničí:

2004 – 2007: Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, Katedra všeobecných dejín

Jún 2010: Obhájená dizertačná práca na FFUK v Bratislave, Slovenská republika

Téma dizertačnej práce: Slovenská menšina v kontexte politických udalostí v Kráľovstve SChS 1918 – 1929.

Konferencie a semináre

August 2002: Účasť na konferencii venovanej životu a dielu Michala Godru v organizácii Spolku vojvodinských Slovakistov, Kulpín

September 2001: Asociácia slovenských pedagógov: Problematika vyučovania slovenčiny a dejepisu na slovenských školách v Srbsku, Báčsky Petrovec

Jún 2001: SAS – Špecializované akademické štúdiá, prvá letná škola, Multikultúrna škola Interkultúrny dialóg, Báčsky Petrovec

2001/2002: SAS – Špecializované akademické štúdiá, Slovenské národné spoločenstvo v multikultúrnom regióne. Nový Sad

Február 2008: Agentúra Duga, Podpora vyučovaniu dejepisu na školách, Nový Sad, č. 112

Február 2009: Triedny učiteľ v modernej škole, Pivnica, k.č. 465

September 2010: Tvorivé dramatické dielne. Píšeš? Píšem!, Pivnica, vedúca: Mgr.art. Katarína Mišíková

Február 2010: Seminár pre slovenčinárov, organizátor Výbor pre vzdelávanie NRSNM, Pivnica

Apríl 2010: Seminár pre slovenčinárov, organizátor Výbor pre vzdelávanie NRSNM a ASP, Selenča

Október 2010: Seminár pre učiteľov dejepisu. ASP a Centrum pre ďalšie vzdelávanie Univerzity Komenského v Bratislave, organizátor Výbor pre vzdelávanie NRSNM, B. Petrovec

10.10.2009 - 6.02.2010 - Slovenský jazyk od tradície k súčasnosti 2, Pivnica, kt. č. 838

2011: Posilňovanie kapacít národnostných rád: Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. Belehradský fond pre politickú dokonalosť.

Odborné zdokonaľovanie: Vzdelávanie pre každého v materinskom jazyku, Selenča, kt. č. 867, NRSNM

16. - 17.11.2013 Seminár: Dyslexia, dysgrafia, diskalúzia, poruchy intelektu a zraku - kat. 389, Pivnica

10.03.2013 – Zosilnená vzdelávacia práca so žiakmi na základnej škole, ZUOV, č. 75

Angažmán :

2011-2014: Členka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, Výboru pre vzdelávanie a predsedníčka komisie pre učebnice.

2015 - Predsedníčka Aktívu historikov, Asociácia slovenských pedagógov

Jazyky:

slovenský

anglický

srbský

Juraj Súdi (1968) sa narodil v Báči. Žije a pracuje v Selenči. Ako štvorročný dostal k narodeninám harmoniku a od vtedy sa mu hudba stala nie len záľubou a koníčkom, ale neskoršie aj životným povolaním. Absolvoval dva ročníky v hre na harmonike a solfeggia na ZHŠ Stevana Hristića v Báčskej Palanke. Po skončení osemročného základného školenia sa zapísal na Strednú hudobnú školu odbor Teória hudby v Zreňanine, kde vedľa povinných predmetov navštevoval aj hodiny fagotu. Počas troch rokov štúdia absolvoval šesť ročníkov v hre na tomto nástroji, teda základnú a dva ročníky strednej školy fagotu. Tri roky aktívne hrával v mestskom dychovom orchestri v Zreňanine, s ktorým absolvoval viacero koncertných vystúpení. Súčasne spieval i v mládežníckom speváckom zbore Josif Marinković, ktorý okrem iného, v roku 1986 na európskej súťaži speváckych zborov získal cenu Suma cum lauda v Belgickom Nerpelte.

Po skončení strednej školy bol na vojenčine a potom sa zapísal na Akadémiu umenia v Novom Sade, odbor Teória hudby, ktorú úspešne absolvoval. Bol spoluzakladateľom a členom vokálno-nástrojového tria Vox humana, s ktorým začal pioniersku aktivitu v snahe predstaviť sakrálnu a umeleckú hudbu v slovenských cirkvách vo Vojvodine, a tým ju priblížiť obyčajnému ľudu. Trio vydalo magnetofónovú platňu pod názvom Raduj sa a plesaj. Zamestnal sa v Selenči na ZŠ ako prednášateľ hudobnej kultúry v roku 1992. V školskom roku 2016/2017 vyprevadil piatu generáciu žiakov ako učiteľ triednej výučby.

V máji roku 1993 založil Komorný spevácky zbor Zvony, s ktorým v kontinuite pracuje na zveľaďovaní kultúrneho hudobného života v Selenči, v Báči, ako aj na území celej slovenskej enklávy vo Vojvodine. Nahral päť CD nosičov: Otcova roľa, Vianočný koncert Komorného zboru Zvony, Dolná zem, Moja a Poklad.

Účinkoval v zakladaní Strednej poľnohospodárskej školy v Báči, v ktorej tri roky prednášal Hudobnú kultúru. Od roku 1991 sa zaoberá výučbou mladých hudobníkov v hre na klavíri, organe, v speve a od nedávna i v hre na cimbale, violončele, gitare a husliach. Jeho žiaci sa často stávajú študentmi hudby a absolvujú vysokú hudobnú školu, čo pre také malé prostredie, akou je Selenča, predstavuje veľký úspech.

Súčasne umelecky vedie štyri spevácke zbory: Detský spevácky zbor Zvončeky ZŠ Jána Kollára v Selenči (od roku 1992), Komorný zbor Zvony (od roku 1993), Cirkevný spevokol Ozvena evanjelickej a.v. cirkvi v Selenči (od roku 2000) a Detský spevácky zbor ZŠ Vuk Karadžić v Báči (od roku 2009). V roku 1998 založil a do roku 2016 aj viedol Komorný zbor Neven v Báči.

Od roku 2000 obsadzuje post kantora – organistu v evanjelickom a.v. cirkevnom zbore v Selenči a je Synodálnym kantorom pre SEAVC v Srbsku.

Šesť rokov hral na syntetizátore a spieval v rámci vokálno-nástrojovej skupiny Maks, s ktorou nahral i dve magnetofónové platne; Slovenské ľudové piesne a Čarovná noc. Hrával aj v rámci vokálno-nástrojovej skupiny Evergreen.

Má desiatky nahrávok slovenských ľudových piesní v slovenskom rozhlase v Novom Sade, ako spevák a upravovateľ pre ľudový orchester.

V rámci Asociácie slovenských pedagógov Vojvodiny spolu s Annou Medveďovou vydali tri CD nosiče a Príručku pre učiteľov hudobnej kultúry.

Od roku 1980, už ako dvanásťročný sa zaoberá aj skladateľskou činnosťou, píše skladby pre deti, angažované skladby, lyrické (na ľudovú nôtu), ako i tanečné skladby. Zväčša píše pre Súťaž o slovenskú hudobnú tvorbu, neskoršie Pop ton a Zlatý kľúč. Dosahuje vysoké ocenenia odbornej poroty pre skladbu, text, ako aj pre interpretáciu svojich skladieb. Okrem toho, podieľa sa aj v tvorbe rusínskej piesne. Píše pre dva renomované rusínske festivaly; Červená ruža a Ružová záhradka, z ktorých si po dva roky priniesol prvé odmeny odbornej poroty pre skladbu.

Je autorom hudobných úprav lyrických piesní pre ľudový orchester Rádia televízie Vojvodiny a spomínaného festivalu Zlatý kľúč. Často píše úpravy aj pre spevácke zbory, ktoré nacvičuje, a to dvoj, troj a štvorhlasné úpravy.

Je spoluautorom a recenzentom učebníc od prvého po ôsmy ročník z predmetu Hudobnej kultúry.

V januári roku 2005 na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Belu obhájil rigoróznu prácu a získal akademický titul PaedDr. (doktor pedagogiky).

Je nositeľom významnej vojvodinskej ceny Iskra kultúry na rok 2004.

Počas februára v roku 2006, na Univerzite umenia v Belehrade mu uznali zahraničný titul PaedDr. na domáci titul magister hudobnej pedagogiky.

Je nositeľom Zlatej plakety NRSNM za oblasť kultúry za rok 2016.

V auguste 2016 obhájil doktorskú dizertáciu na tému Činnosť a vplyv slovenskej zborovej kultúry na rozvoj a šírenie interkulturálnosti vo Vojvodine a v marci roku 2017 bol na Univerzite v Novom Sade promovovaný za doktora vied z interdisciplinárnej oblasti Hudobné umenie, Sociológia a Pedagogika.

S Orchestríkom ZŠ Jána Kollára, Juraj Súdi pracuje už zo dvadsať rokov, ale v ustálenej zostave pracuje posledné štyri roky. Orchestrík zoskupuje deti vo veku od 7 do 18 rokov. Vo svojom repertoári má slovenské ľudové piesne, detskú, vážnu, tanečnú, ale i chrámovú hudbu. Vystupuje na školských, obecných, ale aj pokrajinských prehliadkach a festivaloch. Za sebou má realizované vystúpenia vo viacerých prostrediach doma, ale aj v Chorvátsku a na Slovensku: vo Vranove nad Topľou, Hanušovciach, Merníku, Dúlovciach a v Patinciach.

Dopracoval sa k pozoruhodným výsledkom. V roku 2010, 2015, 2016 a 2017 bol laureátom pokrajinskej súťaži orchestrov a posledné tri roky je nositeľom zlatej plakety na republikovej súťaži školských orchestrov v Srbsku a ceny Talenty Vojvodiny na rok 2016.

Slovenka Benková-Martinková

-narodená 16.03.1981 v Novom Sade, Srbsko;

-ukončila doktorandské štúdium na HTF VŠMU, odbor teória hudby a dirigovanie obhajobou (10.03.2008) témy písomnej dizertačnej práce „Dramaturgická funkcia zborov v operách slovenských autorov 20. Storočia“ a umeleckého projektu – rozhlasovej relácie na tému „Idea národnej opery v diele Eugena Suchoňa“.

-R. 2006 ukončila bakalárske štúdium v odbore dirigovanie orchestra, v triede prof. Ondreja Lenárda.

-V rokoch 1999-2004 študovala na HTF VŠMU, odbor dirigovanie zboru v triede doc. Eleny Šarayovej – získala titul magistry umenia.

-okrem toho študovala aj na Konzervatóriu v Bratislave, odbor dirigovanie, v triede prof. Júliusa Karabu (2001-2002);

-stredoškolské štúdium úspešne absolvovala na Strednej hudobnej škole v Novom Sade, odbor teória hudby, spev;

-hudbu začala študovať už ako deväťročná – hra na husliach na Základnej umeleckej škole Isidora Bajića v Novom Sade, Srbsko;

-spevu sa začala venovať už ako šesťročná a dodnes sa v ňom zdokonaľuje.

Profesionálna prax :

-členka mládežníckeho zboru Echo, asistentka dirigentky Bratislavského detského zboru (1999-2006);

-členka speváckeho zboru Soozvuk (zameranie na súčasnú tvorbu 2004 - 2006);

-dirigovanie miešaného speváckeho zboru Tempus (2004-2005) a mládežníckeho orchestra Orfeus v Bratislave (2004-2006);

-spolupráca s OĽUN-om, Slovenský rozhlas (spev - nahrávanie slovenských ľudových piesní, dirigovanie orchestra);-

-početné vystúpenia hlavne v oblasti vážnej, ľudovej, populárnej a jazzovej hudby (spev a dirigovanie, hra na husliach a klavíri), množstvo nahrávok pre Novosadský rozhlas a televíziu, Srbsko (spev);

-účasť na početných hudobných festivaloch a súťažiach, prevažne v rodnom Srbsku – spev;

-spoluúčasť na organizácii a realizácii početných hudobných podujatí (Študentské koncerty vážnej hudby, Melos Étos, koncerty v organizácii združenia Soozvuk...);

-redaktorka rozhlasových a televíznych vysielaní v slovenskej reči (Nový Sad, Srbsko), členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet (Srbsko).

-Súkromné hodiny (hudobná teória, spev a hra na klavír – začiatočníci);

-V rámci doktorandského štúdia vyučovala na HTF VŠMU – predmet solfeggio a sluchová analýza – od r.2004-2006.

-Činnosť v spoločnosti Irsnet Slovensko (ticketingová agentúra) – 2003 – 2006

-Zamestnanie v IBM Slovensko – oddelenie Order Managementu, Business Partner Support Organization, koordinátorka pre Srbsko, Chorvátsko, Macedónsko, Albánsko, Rumunsko, Bosnu a Hercegovinu – 1.4.2003 – 10.4.2007.

-Hudobná redaktorka RTV od r.2008 –

-Členka odbornej poroty na festivaloch Tancuj, tancuj, Zlatý kľúč, Letí pieseň, letí

-Účastníčka muzikologickej konferencie v organizácii Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov na tému Zborová hudba a Martin Kmeť – etnomuzikológ (2011, 2016)

-Dirigentka v komornom opernom zoskupení, uvádzanie komornej opery Alberta Lortzinga „Skúška pre operu“ 2012

-Účasť na príprave CD nosiča festivalu detských piesní Letí pieseň, letí 2012 – hlasová príprava a nacvičovanie detí, interpretov

-Účasť na seminári pre zveľaďovanie výučby hudobnej kultúry na základných školách – Môžeš byť tým, čím chceš 2012

-Pedagogická prax – vyučovanie predmetu Hudobná kultúra na základných školách v Hložanoch, Kulpíne a Pivnici – 2009-2011

-Stály pracovný pomer na Strednej hudobnej škole Isidora Bajića v Novom Sade – profesor dirigovania, orchestra, detského orchestra, teórie hudby

-Umelecká riaditeľka festivalu Zlatý kľúč r.2015, 2016, 2017

-Spolupráca so skupinami Polemic, Bratislava Hot Serenaders, Fats Jazz Band, klaviristom Josipom Lorbekom, klaviristom a producentom Aleksandrom Banjcom, skupinami Industrijski kombinat, Euro band, kantautormi Ladislavom Čánim, Samuelom Kováčom, speváčkou Jarmilou Bohušovou atď.

-Príprava autorských CD vydaní s cieľom obohatenia hudobnej produkcie vojvodinských Slovákov, projekt schválený Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, podporený inštitúciami v Srbsku, 2015

-Vydanie CD nosičov : NOVÁ – populárna hudba, v spolupráci s Aleksandrom Banjcom a TAK, AKO KEDYSI – slovenské evergreeny v originálnej úprave a štýlovom predvedení

-Členka organizačného výboru otváracieho programu SNS 2016, členka Správnej rady ÚKVS od r. 2017

Jano Čáni (11.02.1971, Nový Sad) je diplomovaný divadelný režisér (VŠMU-1995, Akademija dramskih umetnosti, Beograd-2000) a doktor dramatických umení (Vysoká škola múzických umení v Bratislave – 2004, Univerzitet u Novom Sadu – 2010). Pôsobí v profesionálnom divadle (Bratislava, Kragujevac a Báčsky Petrovec) a ochotníckom divadle (Brezno, Lapovo, Kovačica, Erdevík, Hložany a Báčsky Petrovec). Je účastníkom profesionálnych divadelných festivalov v Belehrade, Kragujevci, Kruševci, Pirote, Dimitrovgrade, Zrenjanine, Kotore, Azerbajdžane... ako aj prestížnych ochotníckych divadelných festivalov v Martine, Prijepolji, Pančeve, Kule, Starej Pazove, Bečeji...

Ján Čáni je od roku 1999 zamestnancom RUV RTV Vojvodiny kde pracuje ako režisér. V rokoch 2005-2006 bol riaditeĺom Slovenského vojvodinského divadla.

Na profesionálnom pláne prvoradým záujmom mu je divadlo pre deti. Rovnako tak na teoretickom (téma doktorskej dizertácie: Svet hier – Výrazové prostriedky divadelnej réžie v divadle hranom deťmi za stavu postmoderny) ako aj praktickom poli (režisér, dramaturg a scénický výtvarník festivalovo ocenených predstavení Bajkamo bajku, Gusari, Duchovplná rozprávka, Pirati a Alica v zázračnej krajine).

Predstavenia pre dospelých: Murlin Murlo, Oni niotkuda, Sex noci svätojánskej, Kolobežka... majú festivalový životopis.

Režisérom je množstva rozhlasových a televíznych projektov, tak pre deti (festivalové projekty: Bartolomej Kolumbus v Erdevíku, Naša škola, Stredosvedčania, Ako rástol Igorko...) ako aj dospelých (festivalové projekty: Osud sálašov a sálašanov, Hold jedlám zašlých čias, Petrovská zabíjačka u Rybovičov, Sedliacka pec...).

Organizačne preferuje medzinárodné kooprodukčné projekty na relácii Nový Sad-Bratislava(Sterijino pozorije), Kragujevac-Martin(Joakim fest), Martin,Bratislava-Báčsky Petrovec(Nová dráma, Petrovské dni divadelné)... Témy štúdií prezentovaných na rôznych snemovaniach (Praha, Bratislava, Martin, Kragujevac, Nový Sad...) sa týkajú prevažne fenoménu menšinových-okrajových divadelných produkcií, tak v detskom ako aj v divadle pre dospelých (napríklad publikácia Pátos národných prísah skúma smernice prvých divadelných profesionálov Dolnej zeme v Rakúsko-Uhorsku v období 1848-1918). 

Ján Čáni je nositeľom ceny za vynikajúci prínos rozvoju a popularizácii divadla pre deti vo Vojvodine.

Miroslava Blažić

Narodila sa v Bečeji, 25. septembra 1971.

Základnú školu ukončila v Novom Sade a potom kulturologický smer na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci. Vyštudovala etnológiu a antropológiu na Filozofickej fakulte v Belehrade.

Od roku 1999 do roku 2004 spolupracuje s Poľnohospodarským múzeom v Kulpíne. Od roku 2004 sa začala jej spolupráca s Národným múzeom v Báčskom Petrovci (dnes Múzeum vojvodinských Slovákov). Od roku 2006 do roku 2008 cez projekty verejno-prospešných prác bola angažovaná v Slovenskom vojvodinskom divadle.

Od septembra roku 2008 je zamestnaná ako organizátorka – koordinátorka v Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci.

Je autorkou niekoľkých etnografických výstav na tému obradov prechodu a tradičného odevu Slovákov vo Vojvodine (tradičný účes a prikrývky hlavy, detský odev a pod.).

Žije v Kulpíne.

Svetlana Miháľová sa narodila 8. marca 1976 v Novom Sade. Od roku 1999 do 2011 Svetlana žije a študuje na Slovensku a to od roku 2000 do 2005 na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici odbor slovenský jazyk a literatúra a výtvarná výchova (Mgr). Od roku 2005 do 2011 na Akadémii umení v Banskej Bystrici študovala maľbu, digitálne umenie a štúdium skončuje v intermediálnej tvorbe dipomovou prácou Hranice (2011), a získava titul Mgr Art.-Magister umenia.

V priebehu života vytvorila celú paletu prác, ktoré boli realizované kresbou, maľbou, ale aj inštaláciou, performansom a videom. Svoju prvú samostatnú výstavu Svetlana realizovala v Nitrianskej galérii na Slovensku v roku 2012 s videoinštaláciou Hranice. Svetlana je svedkom ekonomickej krízi, vojny v 90. rokoch a Nato bombardovania a tieto politické diania vplývali aj na jej tvorbu, čo je viditeľné aj v performáncii Hranice. Kurátorka výstavy PhDr. Katarína Rusnáková, PhD. sa vyjadrila k výstave: „Multimediálna inštalácia, v ktorej rezonuje „prítomnosť minulého“, má dlhšie časové trvanie a vyžaduje si od divákov sústredenú pozornosť, reflexiu a empatiu. V tomto diele, kde zásadný význam zohráva individuálna, generačná, verejná, kultúrna a národná pamäť, sa autorke podarilo spojiť osobné a politické aspekty, ktoré významovo presahujú do širších spoločensko-politických kontextov globalizovaného sveta”. Druhú samostatnú výstavu realizovala v Kysáči, v Galérii SND v roku 2017.

V Svetlaninej doterajšej práci môžeme cítiť refleksiu každodennosti a závislosti spoločenstva.

Doteraz sa zúčastnila na više tridsiatich skupinových výstavach po svete ako aj doma. Miháľová vystavovala prevažne na Slovensku, ale jej práce sa mohli vidieť okrem Srbska aj v Poľsku, Anglícku a v Holandsku.

Ešte v detskom období písala a publikovala poéziu, ale najviac predsa inklinovala ku kresbe. V roku 2003 Miháľová získala cenu v študentskej súťaži pre maľbu a grafiku. Veľká časť jej výtvarných prác je ovplyvnená niekoľkomesačným pobytom v New Yorku. Roku 2009 sa zúčastnila na umeleckom workshope W3 v Medzilaborciach. O dva roky neskôr pobudla na pracovnom interšipe v Alicante, v Španielsku. Miháľová postupne odbočila od umenia a vrátila sa k prírode a tak v roku 2012 odcestovala do Anglícka, do mesta Brighton, kde skončila základy kurzu pre prírodnú stavbu so slamou a prírodnými materiálmi. V Indii na spirituálnej ceste úspešne absolvovala kurz jógy – inštruktorky. Svetlana sa zúčastňuje aj na dobrovoľníckych akciách v prírodnej stavbe a v permakultúre v Anglícku a v Španielsku, kde si zdokonaľuje znalosti z rôznych kurzov. Zaujíma sa o jednoduchý život v prírode, na svojich cestách spoznáva rôzne komunity s podobným rozmýšľaním. Koncom 2014 roku sa vrátila do Srbska a tu od roku 2015 aktívne pôsobí ako inštruktorka jógy.  

2008 - 2012

Výkonná rada Autonómnej pokrajiny Vojvodiny, na návrh Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny vyniesla Rozhodnutie o menovaní predsedu a členov Správnej rady ÚKVS dňa 29. apríla 2008. 

Správnu radu v období 2008 - 2012 tvorili:

Vladimír Valentík, predseda

Dr. Michal Týr, člen

Dr. Samuel Čelovský, člen

Samuel Boldocký, člen

Jarmila Ćendićová, členka

Mgr. Anna Séčová-Pintírová, členka

Anna Medveďová, členka

Mgr.art Miroslav Benka, člen

Eva Naďová, členka.

2012 - 2016

Vláda AP Vojvodiny, na 176. schôdzi, ktorá sa konala 10. júla 2012, na návrh Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny vyniesla Rozhodnutie o vymenovaní predsedu a členov Správnej rady Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Správnu radu ÚKVS v období 2012 - 2016 tvoria:

Vladimír Valentík, predseda

Dr. Samuel Čelovský, člen

Jarmila Ćendićová, člen

Mgr. Anna Séčová-Pintírová, členka

Anna Medveďová, členka

Mgr.art Miroslav Benka, člen

Ján Makan, člen

Viera Benková, členka

Mária Raspirová, členka

Po rok 2013, do svojej smrti, členom Správnej rady Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov bol i Dr. Michal Týr a po rok 2015 i Samuel Boldocký, ktorý zomrel 25. apríla 2015.

Vladimír Valentík

Vladimír Valentík sa narodil 14. septembra 1959 v Báčskom Petrovci. Základnú školu ako i gymnázium skončil v Báčskom Petrovci. Študoval filozofiu na Filozofickej fakulte v Belehrade od roku 1978 do 1982 a paralelne od roku 1980 aj Dejiny umenia na tej istej fakulte.

Robil ako honorárny spolupracovník v Redakcii programu v slovenskej reči Rádia Nový Sad v období 1983 - 1986. Od roku 1988 do 1990 pracoval ako profesor filozofie, logiky a sociológie na Gymnáziu Jána Kollára v Báčkom Petrovci, ako i profesor výtvarnej kultúry v tejto istej škole v školskom roku 1993-1994. Potom sa zamestnal ako organizátor kultúrnych podujatí, kustód Galérie Zuzky Medveďovej a v roku 1992 ako novinár Rádia Petrovec v Dome kultúry v Báčskom Petrovci.

Od roku 1995 až do 2003 pracoval na funkcii riaditeľa Domu kultúry v Báčskom Petrovci. Zakladal sa o založenie Slovenského vojvodinksého divadla v roku 2003 a bol jeho prvým riaditeľom do jari roku 2005. Od roku 1995 bol redaktorom vydavateľstva v slovenskom jazyku AD Tlačiarne Kultúra v Báčskom Petrovci a neskoršie sa stal zástupcom hlavného a zodpovedného redaktora magazínu Rovina a riaditeľom marketingu Tlačiarne Kultúra. Od roku 2006 je riaditeľom vydavateľstva AD Tlačiarne Kultúra a od 1. septembra 2007 pracuje na funkcii riaditeľa Slovenského vydavateľského centra.

Od roku 1990 až do dnes je členom redakcie časopisu pre literatúru a kultúru Nový život. Toho istého roku sa stal aj predsedom Združenia slovakistov Vojvodiny za Báčku. Od roku 2003 je podpredsedom Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, od roku 2005 je členom Pokrajinskej rady pre kultúru a roku 2007 navrhnutý je ako člen Republikovej rady pre kultúru a zvolený za predsedu Správnej rady Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. Je predsedom Umeleckej rady Galérie Zuzky Medveďovej od jej založenia 1989 roku. Tiež je členom Školského výboru v ZŠ Jána Čajaka v Báčskom Petrovci a predsedom rady slovenského týždenníka Hlas ľudu.

Podieľal sa na založení mnohých slovenských inštitúcií a podujatí, ako sú Galéria K.M.Lehotského s kolekciou Súčastného výtvarného umenia v Srbsku od roku 1991, ideový tvorca a organizátor Bienála slovenských výtvarníkov v Srbsku od roku 1991, organizátor a realizátor prvého hudobného nočného porgramu Netopier v slovenskom jazyku od roku 1993 do 1995, iniciátor a organizátor festivalu slovenskej rokovej hudby Rokton od roku 1995 do 1999, iniciátor a organizátor Jarmoku umenia-Jart od roku 1996 do 2006, organizátor založenia Domu kultúry Báčsky Petrovec v roku 1996 a Slovenského vojvodinského divadla v roku 2003. Pod jeho vedením v roku 2004 divadlo sa zúčastnilo na 38. Bitefe. V Galérii Zuzky Medveďovej od jej založenia - 1989 roku, organizoval više 70 samostatných, tematických a kolektívnych výstav umeleckých diel.

Zúčastnil sa v organizácii početných výstav umeleckých diel aj v iných prostrediach, tak napr. v Kulpíne, Hložanoch, Belehrade, Novom Sade, Kikinde, Kovačici, Padine, ako i v zahraničí: Bratislava, Piešťany, Banska Bystrica atď.

Medzi najvýznamnejšie sa môžu zaradiť výstava obrazov Zuzky Medveďovej v Národnom múzeu v Belehrade, Súčastné výtvarné umenie Slovákov v Srbsku v galérii "Dom vojske" v Belehrade ako i prvá spoločná výstava slovenských akademických maliarov, grafikov a sochárov zo Srbska v Bratislave.

Napísal vyše sto výtvarníckych štúdií do katalógu k výstavam, zverejnil početné texty z dejín výtvarného umenia vojvodinksých Slovákov, ako aj štúdie a kritiky súčastných výtvarníkov v Srbsku, Maďarsku, Rumunsku, Francúzsku a na Slovensku.

Zúčastnil sa mnohých vedeckých konferencií a okrúhlych stolov v Srbsku, Maďarsku a na Slovensku a jeho príspevky sú zverejnené v zborníkoch.

V roku 1997 organizoval vedeckú konferenciu Výtvarné umenie Slovákov v Juhoslávii, z ktorej zostavil aj zborník prác vo vydaní Združenia slovakistov Vojvodiny a Kultúry v Báčskom Petrovci.

Je autorom niekoľkých kníh z oblasti výtvarného umenia:

Výtvarné dielo Zuzky Medveďovej, s Jánom Kišgecim vo vydaní Kultúry v Báčskom Petrovci, 1997, v slovenčine, srbčine a angličtine.

Desat rokov činnosti Galérie Zuzky Medvedovej v Petrovci: (1989-1999), vydavatelia Kultúra a Dom kultúry Báčsky Petrovec, 1999, v slovenčine.

Svet kovačického insitnéhu umenia, Kultúra B. Petrovec, 2003, v slovenčine

Svet kovačičke naivne umetnosti, Kultura B. Petrovac, 2003, v srbčine

The world of kovacicas naive art, Kultura B. Petrovac, galerija Babka Kovačica, 2003, v angličtine

Karol Miloslav Lehotský, výtvarná monografia sa Ladislavom Čánim, Kultúra B. Petrovec a DZS Bratislava, 2004

Z dejín výtvarného umenia vojvodinksých Slovákov, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad, 2007

Preložil do slovenčiny učebnicu výtvarnej kultúry pre stredné školy a gymnázium a vypracoval doplnky z dejín výtvarného umenia Slovákov v Srbsku pre učebnice výtvarnej kultúry vyšších ročníkov základných škôl a gymnázií.

Vladimír Valentík si svojou dlhodobou činnosťou v oblasti kultúry a získanými vynikajúcimi výsledkami, ako aj zveľaďovaním kultúrneho života slovenskej menšiny vo Vojvodine získal prestížnu cenu v oblasti kultúry-Iskru kultúry, ktorú mu udelil Ústav pre kultúru Vojvodiny v roku 2007.

Dr. Samuel Čelovský

Akademická kariéra

Roku 1997 - vybraný na miesto riadneho profesora Filozofickej fakulty v Novom Sade, oblasť dejiny

Roku 1979 - získal doktorát na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Katedra histórie

Roku 1975 - diplomoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Katedra histórie

Bibliografia

Mladosť Félixa Kutlíka. Nový Sad : Оbzor 1982.

Bibiografia časopisu Náš život (1933-1940,1946-1947). Nový Sad, Obzor 1984.

KUTLÍK, F.: Кralica a iné. Bratislava-Nový Sad 1981.

Pešťbudínske vedomosti ako prameň informácii o národnokultúrnom a národnopolitickom živote Slovákov vo Vojvodine. In: Zahraničný Slováci a národné kultúrne dedičstvo. Martin 1984, s. 145-152.

Slovenské noviny (1849-1861) ako prameň informácii o živote Slovákov vo Vojvodine. In:Zborník SVS, 10. Nový Sad 1988, s. 5-45.

Gustáv Maršall-Petrovský a vojodinskí Slováci v americkom Slovenskom Hlásniku. In: Život a dielo Gustáva Maršalla-Ptrovského. Nový Sad 1989, s. 217-236; 304-306.

Slovenská ľudová škola v Kulpíne v období feudalizmu (1789-1848). In:Pamätnica-Spomenica 1789-1989. 200 rokov školy v Kulpíne-200 godina škole u Kulpinu. Kulpín 1996, s. 56-124; 185-272.

Najstaršia epigrafická pamiatka Slovákov v Srbsku. Nový Sad:Hlas ľudu 2003. 31 s.

Petrovská divadelná cesta. Z dejín slovenského ochotníckeho divadla v Báčskom Petrovci- Petrovački pozorišni put. Iz istorije slovačkog amaterskog pozorišta u Bačkom Petrovcu. Báčsky Petrovec-Bački Petrovac: Pozorište VHV, Bački Petrovac-Pozorišni muzej Vojvodine, Novi Sad 2006.

Podiel osadníkov zo slovenských obcí v Maďarsku pri osídľovaní Kysáča v Báčke od roku 1773. In: Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba: Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku 2006, s. 404-415.

Jarmila Ćendićová

Jarmila Ćendićová je narodená v roku 1961 v Belehrade. Diplomovala na Filozofickej fakulte 1984 roku, Oddelenie dejín umenia. Pacuje ako náčelníčka pre spoločenské činnosti v obecnom úrade v  Kovačici.

Mgr. Anna Séčová-Pintírová

Anna Séčová - Pintírová z Pivnice sa narodila 6. júna 1978. roku. Vyštudovala etnológiu a kulturológiu na Filozofickej fakulte v Nitre, na Univerzite Konštantína Filozofa. Počas štúdia absolvovala niekoľko terénnych výskumov v oblasti etnológie na území Slovenskej republiky. Diplomovú prácu na tému Súčasná slovenská svadba v obci Pivnica úspešne obhájila na katedre etnológie roku 2003. V nasledujúcom roku diplóm o ukončení vysokej školy nostrifikovala na Filozofickej fakulte v Belehrade. V máji 2004 nastupuje do Vojvodinského múzea v Novom Sade a pracuje ako praktikantka v etnologickom oddelení múzea. Roku 2005 ukončila prax štátnou odbornou skúškou a obhájením odbornej práce na tému Kataloška obrada kovačkog alata na primeru kovačke radionice iz Nove Crnje získala titul kustóda. Roku 2006 sa zamestnala vo Vojvodinskom múzeu, pracuje v etnologickom oddelení.

Je členkou odborných porôt v rámci múzea, folklórneho festivalu Zlatá brána v Kysáči, zúčastnila sa rôznych projektov Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Vojvodinského múzea. Tiež je členkou Muzeálnej spoločnosti Srbska a zúčastňuje sa jej seminárov. Spolupracuje s týždenníkom Hlas ľudu, kde uverejnila odborné texty z oblasti etnológie-cyklus kalendárnych a rodinných obyčají. Píše aj po srbsky a snaží sa prezentovať slovenskú kultúru väčšinovému národu Srbska. Dnes pracuje v Múzeu Vojvodiny a žije v Báčskom Petrovci, zaoberá sa vedecko-výskumnou prácou a uverejňuje odborné príspevky.

Anna Medveďová

Anna Medveďová sa narodila 18.07.1958 roku v Hložanoch. Základné vzdelanie získala na základnej škole Jána Čajaka v Báčskom Petrovci. Absolvovala Strednú hudobnú školu Isidora Bajića v Novom Sade, teoretický a vokálno-inštrumentálny odbor. Pokračovala v študovaní hudby na Akadémii umenia v Novom Sade, odbor: hudobná pedagogika. Postgraduálne štúdium absolvovala na Univerzite Mateja Bela, Fakulta humanitných vied v Banskej Bystrici, odbor: učiteľstvo umelecko-výchovných predmetov v predmete hudobná výchova. Tiež v poslednom čase absolvovala špecializovaný štvorročný seminár pre zborových dirigentov.

 Žije v Báčskom Petrovci kde pracuje ako profesorka hudobnej kultúry na Gymnáziu Jána Kollára a ako odborná spolupracovníčka na Oddelení Učiteľskej fakulty zo Somboru. Po ukončení vysokoškolského vzdelania najprv pracovala ako profesorka hudobnej kultúry na základnej škole v Báčskom Petrovci a v Hložanoch. Od roku 1983 pracuje na petrovskom gymnáziu, ale vedľa toho určitý čas pôsobila aj na základnej škole v Kulpíne a na Vyššej pedagogickej škole v Novom Sade. V roku 2006 založila Spevácky zbor slovenských pedagógov Vojvodiny, pri ktorom pôsobí ako organizátorka a dirigentka zboru. Tiež pôsobí ako predsedníčka Organizácie hudobnej mládeže v Báčskom Petrovci ešte od roku 1985, členka hudobnej komisie Výboru pre kultúru NRSNM, členka Asociácie slovenských pedagógov vo Vojvodine, členka predsedníctva MOMS v Báčskom Petrovci a predsedníčka Syndikátu Gymnázia so žiackym domovom v Báčskom Petrovci.

Absolvovala početné zájazdy s Dievčenským zborom Gymnázia Jána Kollára po mnohých mestách Slovenska, so sólistami na medzinárodnom hudobnom festivale Cez Nadlak je...v Rumúnsku; ako profesorka hudobnej kultúry petrovského gymnázia nadobudla dobrú spoluprácu s Gymnáziom na Párovskej ulici v Nitre a v rokoch 2002 - 2008 bola organizátorkou pracovných zájazdov žiakov a profesorov do Nitry; dvakrát sa zúčastnila na etnologickom výskume Slovákov v Maďarsku; tiež bola organizátorkou dvojdňového odborného semináru Hudba a kultúrne dedičstvo v rámci ASP Vojvodiny a sústavne organizuje koncerty a umelecké podujatia hosťujúcich umelcov a zborov na petrovskom gymnáziu. Bola mnohokrát účastníčkou ako aj členkou odborných porôt na prehliadkách a kultúrnych podujatiach Slovákov vo Vojvodine, každoročne sa zúčastňuje na konferencii muzikológov a hudobných odborníkov. V roku 2006 sa zúčastnila na 32. Etnomuzikologickom seminári v Mojmírovciach na Slovensku. Svoje príspevky zverejnila v mnohých vydaniach a v roku 2003 napísala Príručku pre učiteľov hudobnej kultúry vo vydaní Asociácie slovenských pedagógov Vojvodiny.

Dostala osobitné uznanie Matice slovenskej za zásluhy a úspechy na poli vzdelávania, výchovy a zveľaďovania slovenského jazyka, jazykovej kultúry, umenia a národných tradícií.

Mgr.art Miroslav Benka

Narodil sa 22. apríla 1956 v Ašani. Režíroval viac ako 60 inscenácií klasického a súčasného dramatického repertoáru; režijne sa podpísal aj pod dokumentárny film, televízne vysielania, hudobné klipy, rozhlasové hry a multimédiá – akým bol napríklad projekt Lux in tenebris v prostredí Bojnického zámku. Jeho inscenácie boli zaradené do programu popredných divadelných festivalov, akými sú belehradský BITEF (Belgrade International Theatre Festival), Sterijovo pozorje v Novom Sade, divadelný festival MESS v Sarajeve, EX PONTO v Ľubľane, záhrebský festival Týždeň tanca, Juhoslovanský divadelný festival v Užici, Festival inscenácií slovenských hier v Prešove, Divadelná Nitra v Nitre, ako aj ďalších festivalov v Rakúsku, Egypte, Fínsku, Iráne, Rumunsku, na Slovensku, v Juhoslávii atď.

Výrazným znakom jeho poetiky je fyzické divadlo (S.O.S., Mäkké sny – Soft Dreams, Panem et Circenses – Chlieb a hry) – v týchto inscenáciách sa prejavil aj ako autor výtvarného riešenia. Predstavil sa aj na Svetovej výstave scénického výtvarníctva na Quadrienalle v Prahe. Okrem toho vystavoval v galérii Ours v Prahe, Galéri Progres v Belehrade, Yustat – Bienále scénického dizajnu, v Múzeu umenia a remesiel v Belehrade a na Trienále divadelnej scénografie a kostýmov v Novom Sade.

vzdelanie

-         herectvo na Akadémii umení v Novom Sade

-         réžia na Fakulte dramatických umení v Belehrade

pôsobenie

-         režisér a umelecký šéf Mestského divadla v Žiline (Slovenská republika)

-         riaditeľ a umelecký šéf  Národného divadla Sterija vo Vršci (Srbsko)

tvorba

významné inscenácie:

-         S.O.S. (Sove Our Souls) – podľa vlastného scenára, Divadlo VHV, scéna v Starej Pazove, Srbsko, 1991.

-         Lux in Tenebris – podľa vlastného scenára, Divadlo Bojnice, Slovenská republika (projekt realizovaný na Bojnickom zámku), 1994.

-         Mäkké sny (Soft Dreams) – podľa vlastného scenára, Mestské divadlo, Žilina, Slovenská republika, 1994.

-         Chlieb a hry (Panem et Circenses) – podľa vlastného scenára, Slovenské vojvodinské divadlo, Báčsky Petrovec, Srbsko, 2004.

-         Namaľované inovaťou (Oslikano injem – Painted in frost) – podľa vlastného scenára – Divadlo Teatar-Opera Madlenijanum, Zemun, Srbsko, 2008.

významné ocenenia:

-         cena „Jurislav Korenić“ – za najlepšieho mladého režiséra, 1991

-         cena za Najhodnotnejší experiment v súčasnom divadle, 1991

-         štátna Cena za réžiu a autorstvo hry Mäkké sny (Združenie divadelných umelcov Slovenska, Bratislava) 1994

-         Cena Nacionálnej televízie – Rádio televízia Srbska, 1995

-         Zlatá značka Združenia pre kultúru a vzdelávania, 1999

-         Grand Prix (24. International Theatre Festival Fadjr 2006) za inscenáciu Chlieb a hry (Panem et Circenses), Teherán, Irán, 2006

-         Cena za najlepšiu scénografiu a nominácie za najlepšie predstavenie a za najlepšiu réžiu (19. Cairo International Festival for Experimental Theatre 2007) za inscenáciu hry Chlieb a hry (Panem et Circenses), Egypt, 2007.

Ján Makan

Ján Makan sa narodil 3. decembra 1955 v Báčskom Petrovci. Roku 1983 absolvoval štúdium multimediálnej réžie na Akadémii umení v Novom Sade.

Je autorom TV filmov, scenárov a divadelných predstavení. Spolupracoval s Katedrou pre réžiu na Akadémii umení v Novom Sade v rokoch 2005 – 2007. Bol vedúcim projektu edukácie mladých hercov Slovenského vojvodinského divadla, tiež spolupracoval v rámci seminára Verbálna komunikácia s prvkami dramatickej výchovy.

Členom je Výboru pre kultúru NRSNM a vedúcim Komisie pre divadelnú a audiovizuálnu činnosť VPK NRSNM.

Zamestnaný je v TV Vojvodina v Novom Sade, kde aj žije.

Viera Benková

Viera Benková sa narodila 23.apríla 1939 v Báčskom Petrovci v remeselníckej rodine/ matka jej pochádzala zo Slovenska, z Čičmian/. Základnú školu a gymnázium /1957/ zakončila v rodisku.Na Filologickej fakulte v Belehrade vyštudovala /1971/ český a slovenský jazyk a literatúru. V roku 1962 ako štipendistka Petrovskej obce zamestnala sa v novinách Hlas ľudu, kde pracovala ako stály člen redakcie do roku 1967, neskôr ako externá spolupracovníčka do roku 1975. Členkou redakcie literárneho časopisu Nový život bola v rokoch 1965-1978. Keďže sa s rodinou roku 1969 presťahovala do Belehradu, od roku 1975 žila na voľnej nohe. Roku l980 sa zamestnala v Slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu, kde pôsobila do roku 1992, keď odišla do dôchodku a presťahovala sa z Belehradu do Petrovca. Kým žila v Belehrade spolupracovala s mnohými juhoslovanskými novinami a časopisami, ako aj s Belehradským rozhlasom. Prekladala básne a poviedky zo srbčiny, slovinčiny, češtiny do slovenčiny. Niekoľko rokov bola aj externou spolupracovníčkou novosadských novín Dnevnik, kde pôsobila ako členka súbehovej komisie o krátku poviedku.

V roku 1967 prijali ju do Zväzu spisovateľov Juhoslávie a v roku l985 aj do Spolku spisovateľov Vojvodiny, kde niekoľko rokov bola aj členkou Zhromaždenia a spolupracovníkov Vydavateľstva Stražilovo v Irigu a Novom Sade tiež v správe literárneho stretnutia Brankovo kolo v Sr. Karlovciach. Kým pôsobila v rozhlase zaujala sa o každoročné vypisovanie súbehov o rozhlasové poviedky a rozhlasové hry pre deti. Na dôchodku spolupracuje aj s Obecným rozhlasom, kde je dodnes spolupracovníčka a dlho rokov bola aj podpredsedníčka Miestneho odboru Matice slovenskej v Petrovci, kde pôsobí aj dnes V rokoch 1983-1993 pôsobila i v Kultúrno-umeleckom spolku Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade.

Uverejňovala v mnohých literárnych časopisoch v Juhoslávii a na Slovensku, Rumunsku, Bulharsku, Taliansku a zastúpená je vo svetových antológiach v Indii, Švédsku, v esperante v Brazílii ako aj Juhoslávie.Od roku 1990 je aj členkou Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave.Žije v rodisku.

Vydala tieto knihy:

Poézia

Májový ošiaľ / Kultúra, Báčsky Petrovec 1964/,

Slovenská láka- Slovačka ljubav- Slowakische Liebe/Záhreb l965/,

Variácie /Obzor, Nový Sad 1969/,

Obrady / Obzor, Nový Sad 1971/,

Koráb istoty / Obzor, Nový Sad 1975/,

Izoldin prsteň /Obzor, Nový Sad 1978/,

Dan medju ružama / Matica srpska, Novi Sad 1979, napísaná po srbsky/,

Obelisk /Obzor, Nový Sad 1982/,

Komorný večer /Obzor Nový Sad 1989/,

Heroica slovaca /Kultúra, Báčsky Petrovec 1997/,

Kniha výstrahy, výber / Kultúra, Báčsky Petrovec 2001/,

Žltá krajina, čierne drozdy /Kultúra, Báčsky Petrovec 2004/,

Relikviár /Vydavateľstvo Ivan Krasko a ESA, Nadlak-Bratislava, 2005/.

Poézia v preklade do srbčiny a slovinčiny

Saloma / Bagdala, Kruševac 1975, prel. Anna Dudášová/,

Menuet /R.U. R. Ćirpanov, Novi Sad 1979, prekl. A. Dudášová a Br. Romová/,

Ružový jas /Obzor, Nový Sad 1986, autorki vlastný preklad knihy Dan medju ružama/.

Próza a publicistika

Lesná studienka / Obzor, Nový Sad 1973/,

Dom / Obzor, Nový Sad 1987/,

Z dávného Petrovca, beletrizovaná publicistika / Hlas ľudu, Nový Sad 1998/,

Z našej minulosti , publicistika / Hlas ľudu, Nový Sad 2002/,

Stred sveta(vydavateľstvo Ivan Krasko a ESA,Nadlak-Bratislava,2007),

Stretnutie s minulosťou(Hlas ľudu,Nový Sad,edícia Prameň,2007),

Stretnutie s minulosťou,publicistika(preprac. vydanie,VB,Báčsky Petrovec 2009),

Stred sveta a iné prózy (Svc.,edícia Živý prúd, Báčsky Petrovec 2009)

Próza pre deti

Veľký minikrimi prípad /Obzor, Nový Sad 1977/,

Lesné príhody /Obzor, Nový Sad 1980/,

Hojdacie kreslo spisovateľa Martina /Obzor, Nový Sad 1984/.

Rozhlasová hra pre deti

Pusťte basu do rozhlasu v knihe Štyri hry / Obzor, Nový Sad 1985, spolu s hrami J. Tušiaka, M. Demáka aJ. Madackého/.

Iné

Petrovské pohľadnice, publicistika /Zhromaždenie obce, B8čsky petrovec 1995, spolu so Samuelom Miklovicom/.

Preklady

Z češtiny do srbčiny

František Balek:Poslednja šansa /Dnevnik, Novi Sad 1975, spolu s Br. Romovou/.

Zo slovenčiny do srbčiny

Katarína Lazarová:Intervju sa labudovima / Dnevnik, Novi Sad 1975, spolu s Br. Romovou/.

Zo slovinčiny do slovenčiny

Vid Pečjak: O robotovi, ktorý utiekol /Obzor, Nový Sad 1975/,

Fran Levstik:Ako urobili Vidkovi košieľku /Obzor, Nový Sad 1975/.

Ceny a vyznamenia

Cena časopisu Nový život/1965, 1969/,

Pamätná medaila obce Báčsky Petrovec/ neskoršie októbrová cena 1970/,

Republiková Cena Neven /1982/,

Čitateľský odznak KOS Vojvodiny /1989/,

Cena Spolku vojvodinských slovakistov za životné dielo /1999/,

Plaketa Knižnice Štefana Homolu /1999/,

Plaketa Gymnázia Jána Kollára /1999/,

Cena Vydavateľstva Kultúra /2000/

Ďakovný list Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí,Bratislava /2009/.

Dr. Michal Týr (1942 - 2013)

Michal Týr sa narodil 26. októbra 1942 v Pivnici, kde skončil základnú školu. Po absolvovaní gymnázia v Petrovci študoval v rokoch 1961-1963 na Filozofickej fakulte v Novom Sade (1. stupeň odboru slovenský jazyk a literatúra). Vysokoškolské štúdiá slovenčiny absolvoval na Filologickej fakulte v Belehrade roku 1967. Na tejto fakulte obhájil roku 1973 po srbochorvátsky napísanú magisterskú prácu Glasovni sistem slovačkog govora Bačkog Petrovca (Hláskoslovná sústava petrovského nárečia). Doktorát filologických vied získal roku 1987 za dizertačnú prácu Číslovky v slovenčine a srbochorvátčine.

V školskom roku 1963/64 pôsobil na Základnej škole Jozefa Marčoka-Dragutina v Hložanoch a v rokoch 1967-1969 bol zamestnancom vydavateľstva Obzor. V rokoch 1969-1975 pracoval v Ústave pre vydávanie učebníc v Novom Sade, odkiaľ prešiel do Slovakistického ústavu Filozofickej fakulty v Novom Sade, kde až po dôchodok pôsobil ako riadny profesor. V školskom roku 1971/72 bol hosťujúcim lektorom na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a v rokoch 1989/94 zastával funkciu prodekana na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Okrem toho vyučuje slovenský jazyk na Filologickej fakulte v Belehrade a na Pedagogickej fakulte v Sombore (vysunuté oddelenie v Báčskom Petrovci).

Michala Týra pozná vojvodinská pedagogická verejnosť ako autora učebníc slovenského jazyka pre základné školy. Zaoberal sa jazykovedou a okrem veľkého počtu vedeckých prác vydal i dve knihy (Číslovky v spisovnej slovenčine a v spisovnej srbochorvátčine. Nový Sad – Bratislava, Obzor – Bratislava, 1991, 120 s.; Slovenčina v praxi. Štúdie z konfrontačnej a aplikovanej lingvistiky. Novi Sad, Futura publikacije 2004, 116 s)

Michal Týr bol členom niekoľkých spolkov. Sú to: obnovená Slovakistická vojvodinská spoločnosť – pokračovateľka Spolku vojvodinských slovakistov (od založenia v roku 2006 bol jej predsedom a zároveň hlavným a zodpovedným redaktorom Slovakistického zborníka), Društvo za primenjenu lingvistiku Vojvodine, Slavističko društvo Srbije, Jazykovedná spoločnosť (Bratislava).

Za svoju prácu bol aj niekoľkokrát odmeňovaný. Sú to: Cena Spolku vojvodinských slovakistov v oblasti slovakistiky (1990), Zahvalnica za rad u Skupštini AP Vojvodine u Komisiji za autentičnost prevoda akata i propisa sa srpskog na slovački jezik, Povelja Jugoslovenskog društva za primenjenu lingvistiku (september 2003 v Budve), Nagrada Kulturno-prosvetne zajednice Srbije (Zlatna značka, 2001), Pamätná medaila Univerzity Komenského za prínos v oblasti slovakistiky a jej propagácie vo svete (2004).

Okrem toho Dr. Michal Týr spolupracoval takmer 30 rokov so slovenskou redakciou belehradského Ústavu pre učebnice (vysunuté oddelenie v Novom Sade) ako posudzovateľ učebníc materinského jazyka. Zúčastňoval sa celý rad rokov ako člen komisie v republikových súťažiach zo slovenského jazyka a úspešne vystupoval na jazykovedných konferenciách v Srbsku a v zahraničí.

Michal Týr zomrel 5.októbra 2013 v Novom Sade.

Samuel Boldocký (1943 - 2015)

Samuel Boldocký, profesor, literárny kritik, jazykovedec, zostavovateľ učebníc a prekladateľ sa narodil 25. apríla 1943 v Báčskom Petrovci. Základnú a učiteľskú školu skončil roku 1963 v rodisku a Filozofickú fakultu (skupina pre južnoslovanské jazyky a juhoslovanskú literatúru) v Novom Sade. Od roku 1967 po odchod do výslužby r. 2006 bol profesorom Gymnázia Jána Kollára v Petrovci, kde prednášal najprv ruštinu a následne srbský jazyk a literatúru. Po otvorení vysunutého slovenského oddelenia Učiteľskej fakulty zo Somboru v Petrovci bol asistentom a jeden rok i prednášateľom srbčiny.

Jazykovedné a literárnokritické texty uverejňoval v rôznych slovenských a srbských časopisoch, ako aj v zborníkoch zo sympózií doma a na Slovensku. Vydal knihy kritík Prehodnocovanie hodnôt, Podnetnosť literatúry, Podnety a úskalia slovenskej literatúry v Juhoslávii a Literárne reflexie. Autorom je štyroch učebníc slovenského jazyka pre základnú školu pod spoločným názvom Hovoríme po slovensky. Bol šéfredaktorom zborníka – monografie Petrovec 1745 – 1995. Napísal i desať scenárov pre literárno-hudobné a umelecko-dokumentárne pásma. Vyše desať rokov v petrovskom rozhlase pripravoval reláciu Matičný kútik. Zo srbčiny do slovenčiny preložil knihu básní Ljilje Ilić – Sen a zo slovenčiny do srbčiny román Martina Prebudilu Rezervista bez rezervne kože a prekladal i dramatické texty pre potreby divadiel v Petrovci, Kikinde a Kragujevci. Vedľa toho aktívne sa roky zúčastňoval na literárnych poradách, rôznych sympóziách, konferencách, literárnych večierkoch, temetických rozhovoroch a pod.

V dvoch mandátoch bol členom redakcie časopisu Nový život a v jednom predsedom Redakčnej rady tohto časopisu ako i členom vydavateľskej rady časopisu Dolnozemský Slovák (Nadlak, Rumunsko). V rokoch 1998 – 2002 bol predsedom Spolku vojvodinských slovakistov. Bol tiež členom Iniciatívneho výboru obnovenie MSJ, aby sa v roku 1992 stal predsedom Miestneho odboru MS v Báčskom Petrovci a túto funkciu vykonával do roku 1998. Bol tiež čestným členom MSJ.

Bol nositeľom početných cien a uznaní. V roku 1993 získal Cenu časopisu Nový život za rok 1992, v roku 1996 mu udelili Októbrovú cenu Obce Báčsky Petrovec za vynikajúci prínos k literárnej tvorbe a osvetovej práci Slovákov v Juhoslávi, roku 2008 získal Cenu Nového života za text Boh človeka. V roku 2015 v rumunskom Nadlaku získal cenu Ondreja Štefanka za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry.

Prof. Samuel Boldocký bol členom Správnej rady Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov od jej založenia v roku 2008 a svojími cennými poznámkami a návrhmi značne prispel k pozdvihovaniu kvality práce tejto ustanovizne kultúry.

Zomrel 25. apríla v Báčskom Petrovci, vo veku 72 rokov.