Kultúrno-umelecký spolok
Andreja Sládkoviča v Boľovciach začal pôsobiť po druhej svetovej vojne. O jeho založenie sa pričinili vtedajší
riaditeľ základnej školy Miroslav Kováč, učiteľka Marta
Kvasová, Michal Miháľ, Ondrej Bartko, učiteľ Alexander
Hronec a ďalší. A tak boľovskí Slováci mali
možnosť zoskupovať sa, nacvičovať divadelné predstavenia,
tancovať na zábavách, vyšívať, hrať šachy, vypožičiavať si
slovenské knihy v čitárni, ba i televízny program
sledovať.
Z prístupných
prameňov sa dozvedáme, že prvá organizovaná kultúrna činnosť
boľovských Slovákov bola ešte v roku 1901, keď tu bolo
predvedené prvé divadelné predstavenie. Potom
dlhší časový úsek nemáme takmer žiadne údaje
o kultúrno-spoločenskej činnosti v tomto prostredí.
Niektoré programy v oblasti kultúry aj boli, ale veľmi ojedinelé
a sporadické.
Spolok bol roku
1975 premenovaný a preregistrovaný na KUS Sládkovič. A práve
od tohto roku môžeme sledovať
sústavnú a kontinuovanú činnosť viacerých odbočiek pod
strechou spomínaného spolku v Boľovciach, o čom svedčia
i pravidelne písané a chránené zápisnice.
O znovuzaloženie a revitalizáciu KUS Sládkovič sa
v najväčšej miere pričinil vtedajší slovenský učiteľ
Ján Kaňa, neúnavný osvetový a kultúrny dejateľ, ktorý
najmä v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia
režíroval početné divadelné predstavenia.
Miestnosti KUS
Sládkovič v Dome kultúry (Ul. Bratov Gavrajićovcov č. 1)
dodnes okrášľujú početné diplomy, odmeny, uznania. Najväčšia
časť mladých, ale i tých starších, aj dnes je zapojená do
práce Kultúrno-umeleckého spolku Sládkovič, v ktorom sú
súčasne aktívne štyri odbočky:
vokálno-inštrumentálna,
folklórna a detská
folklórna – Nádeje,
divadelná a detská
divadelná
výtvarnícko-výšivkárska
Foto: ÚKVS |
Vokálno-
inštrumentálna odbočka
Táto odbočka s činnosťou
začala hneď po obnovení spolku v roku 1975 a počas
svojho vyše tridsaťročného pôsobenia zaznamenala nemalé
úspechy.
Známe je, že v minulosti bolo možné ľudovú pieseň počuť v dedine takmer všade.
I na poli i pri tvrdých domácich prácach. Na uliciach od
svitu do mraku neraz zaznela svojrázna boľovská pesnička.
Neskoršie pieseň na ulici zamĺkla a dostala sa na javisko,
keď sa začali usporadúvať organizované kultúrno-umelecké
večierky. Medzi prvými na javisko sa dostala Anna
Andrašeková, chýrečná speváčka. Po jej boku v tom období
bola i jej družka speváčka Anna Strišková, ktorá
tiež svojským spevom robila radosť obecenstvu na
mnohých Sládkovičových koncertoch. K jej významnejším
uznaniam patrí aj to, ktoré si v duete vyspievala so Zuzanou
Molnárovou na festivale v Grocke v roku 1979, kde
ich odmenili diplomom a II. cenou za prednes. Toto si všimol
i hudobný odborník Ján
Nosál, ktorý ich spolu s Adamom Turanom, Martinom Molnárom,
Štefanom Mihášom, Jánom Mihášom a Zuzanou Petrákovou
pozval do Novosadského rozhlasu. Tak v máji roku 1978 bola
nahraná známa ľudová pesnička z tohto prostredia
Boľovčania, čo robíte, čo tie zeme neoriete...
K už
spomenutým spevákom a speváčkam z druhej polovice
sedemdesiatych rokov minulého storočia neskoršie pribudli i mladé
posily, medzi ktorými boli najmä speváčky: Vierka
Miháľová, Anna Hruškárová, Marka Strišková, Božena Bartková,
Verica Molnárová, Jarmila Tomanová...
Práve
v tom období pozoruhodne úspechy zaznamenala Anna Gálová, staropazovčanka rodným menom Fábryová, ktorá po vydaji
a po príchode do Boľoviec reprezentovala už KUS Sládkovič.
Na festivale
Stretnutie v pivnickom poli KUS Sládkovič prvýkrát
Boľovce predstavovali Mária
Strišková, dnes vydaná Plavšićová, a Anka Hruškárová,
dnes už s priezviskom Havranová. Bolo to v roku
1980 a odvtedy sa na tomto našom známom festivale v Pivnici
zúčastnilo viacero vynikajúcich spevákov z Boľoviec.
Hádam najväčšie
úspechy v doterajších dejinách boľovského Sládkoviča
práve na festivale Stretnutie v pivnickom poli dosiahol
Pavel Kukučka, ktorý tam
vystúpil až trikrát – v rokoch 1989, 1990 a v roku
1994. Pavel Kukučka do Boľoviec priniesol raz I. cenu a dvakrát
III. cenu odbornej poroty za interpretáciu autentických boľovských
piesní.
O niečo menší úspech na tomto
festivale zaznamenal ďalší boľovský spevák Zdeno
Košút, ktorý v Pivnici spieval dvakrát a to
v roku 1991 a v roku 1993, keď si na festivale
vyspieval cenu odbornej poroty za autentickosť piesne. Viera
Ikerová sa na Stretnutí v pivnickom poli
zúčastnila tiež dvakrát – v rokoch 1991 a 1994,
a ešte v roku 1989 v Pivnici spievala i Jarmila
Tomanová, ktorej pôvodné boľovské piesne aj dnes možno
počuť na vlnách Novosadského rozhlasu.
V roku 1996 v Pivnici spieval
Vladimír Čapeľa, ktorý
sa o rok neskoršie zúčastnil i na festivale Rozospievaný
Sriem v Starej Pazove. Ďalší pozoruhodný a krásny
úspech dosiahla Vlasta Jovnášová,
ktorá v roku 1998 bola víťazkou pivnického festivalu, ako
i pazovského Rozospievaného Sriemu.
Fotografiu poskytla Anna Simonovićová |
Staršia dcéra z rodiny
Kukučkovej Jaroslava
tiež vlastní vzácne ceny a uznania za svoje spevácke vlohy,
spomenieme cenu obecenstva a II. cenu odbornej poroty za
interpretáciu piesní na festivale Rozspievané klenoty v
Kovačici v roku 1997.
Z konca minulého a zo
začiatku nového storočia na viacerých našich festivaloch, tak
v Pivnici, ako i v Starej Pazove vystupovali i Milena
Milenkovićová, Jaroslava Petráková a Vladimír Toman, ale
i Ivana Križanová, Miroslav Galo, Irena Havranová, Darko
Ilić, Renata Benková, Mária Domoniová, Darko Krnáč a Anna
Kukučková. Práve Anna Kukučková, tiež pochádzajúca z
boľovskej speváckej rodiny Kukučkovcov zvíťazila
najprv v Starej Pazove na Rozospievanom Srieme v roku
2004 a začiatkom roku 2005 i na festivale Stretnutie
v pivnickom poli.
Tieto úspechy jednotlivých spevákov
vokálno-inštrumentálnej odbočky KUS-u Sládkovič najlepšie
svedčia o tom, že v Boľovciach vždy boli mladí
a talentovaní speváci a speváčky, ktorí najmä svojim
krásnym a autentickým spevom vedeli a vedia stále potešiť
obecenstvo, ale často i príjemne prekvapiť hudobných
odborníkov.
Fotografiu poskytla Anna Simonovićová |
Folklórna a detská
folklórna odbočka Nádeje
Folklórna odbočka
je tiež aktívna od znovuobnovenia činnosti KUS Sládkovič, teda
od roku 1975. V tých prvých rokoch obnovenej činnosti KUS
Sládkovič hybnou silou bola rodina Kaňová, ale nápomocnú ruku
pridala i známa hudobná rodina Materáková zo Starej
Pazovy – choreografka Juliána
Materáková a jej manžel harmonikár Zlatko Materák, spolu so
synom hudobníkom Zlatkom.
Možno povedať, že v osemdesiatych
rokoch minulého storčia hudobno-tanečná odbočka bola
najmasovejšia a najaktívnejšia, hoci i v neskorších
obdobiach vedeli zaznamenať nemalé úspechy tak doma, ako i na
Slovensku. Boľovčania vždy zápasili s problémom zoskupenia
dobrého orchestra, ktorého základ musel tvoriť dobrý harmonikár.
Spomenieme tuná iba niektorých hudobníkov:
Jozef Fitoš, Pavel Domoni, Saša Djordjević, Zdenko Klinko,
Staropazovčan Šimko Forgáč, Janko Barnák, Zdeno Košút, Žeľko
Molnár a Marian Šajben. Tiež netreba zabúdať ani na stále
prítomných hudobníkov Jovanovićovcov: bratov Boška, Lazara,
Dušana a Petra, ako i ich synov Predraga, Nenada, Dragana,
Petra a Miloša.
Vrcholom činnosti folklórnej odbočky KUS Sládkovič bolo úspešne organizované
naše najväčšie folklórne podujatie Folklórny festival Tancuj,
tancuj... 1988, na ktorom vystúpil veľký počet tanečných
súborov. Boľovčania ani vtedy nezostali zahanbení, ba naopak,
dlho sa spomínalo a uvádzalo za príklad skutočnosť, že i takéto
malé slovenské prostredie na samom juhu Sriemu a na okraji
Belehradu môže a vie zorganizovať i veľké podujatia na
tej najvyššej úrovni.
Folklórna
a spevácka skupina KUS Sládkovič sa zúčastnili na 25.
folklórnych Podpolianských slávnostiach v Detve 13. až 15. júla
1990 nazvanom Vedno jedno sme, kde ich niekoľko tisíc milovníkov
slovenského spevu a tancu odmenilo najkrajším uznaním –
úprimným potleskom.
Spolkári ešte boli i v Šuranoch,
v Liptovských Sliačoch a úspešný zájazd
mali v auguste 2007 v Hrušove. Z Hontianskej parády
si domov priniesli nielen krásne spomienky, ale i vzácne
fotografie, z ktorých neskoršie usporiadali ešte krajšiu
výstavu v miestnostiach základnej školy. Do roku 2007 sa folklórna skupina pravidelne zúčastňovala na FF Tancuj, tancuj a po vystúpení v Starej Pazove nastala dvojročná prestávka, po ktorej si boľovskí ochotníci znovu obnovili svoju činnosť.
V uplynulom
viac ako tridsaťročnom období tanečno-hudobnej odbočky KUS
Sládkovič sa vystriedalo viacero mladých generácií ako
i viacerých choreografov a choreografiek. Veľká vďaka
za to, že tanec, spev a hudba žili a žijú v tomto
prostredí patrí početným tanečníkom a hudobníkom, ale
i usilovným choreografom a choreografkám, medzi ktorých
patria: Anna
Kaňová, Miroslav Častven, Juliana Materáková, neskoršie Alžbeta
Kukučková, Ján Tót, Vera Barnáková, Zlatko Materák a
Anna Kukučková, ktorá
nacvičovala aj tých najmladších - Nádeje.
Fotografiu poskytla Anna Simonovićová |
Aj pred tým než
táto najmladšia skupina tanečníkov bola pokrstená a dostala
svoje meno, boľovskí mladí tanečníci boli stále prítomní
a vystupovali prevažne v domácom prostredí pri školských
a spolkových zábavách. Od roku 1994, teda od samého
začiatku, sa zúčastňujú i na detskom tanečnom festivale
Zlatá brána v Kysáči, keď ich nacvičovala a viedla
Alžbeta Kukučková.
Súčasne s folklórnymi skupinami pracuje Darko Krnáč.
Výtvarnícko-výšivkárska
odbočka
Jednou
z najstarších odbočiek v tejto osade je práve
výšivkárska skupina žien. Je to istou samozrejmosťou, ak vieme,
že odnaveky naše usilovné ženy radi vyšívali najčastejšie
v dlhých zimných večeroch, keď sa zoskupovali pri priadkach.
Niekedy pri olejových lampách alebo kahancoch, neskoršie zase pri
slabých žiarovkách, ale vždy s piesňou a v dobrej
nálade. Dnes je tohto stretania čoraz menej, na priadky sa už
takmer zabudlo, ale predsa boľovské ženy sa i v súčasnosti
vedia zoskupiť a ukázať, čo ich ruky vedia vyšiť,
zamiesiť, upiecť...
Už v zime roku 1976 v
miestnostiach spolku sa stretla skupinka boľovských žien s cieľom
spoločne tráviť zimné večery, ale aj ušiť a vyšiť to, čo
tanečníci a divadelníci budú potrebovať.
Od roku 2001 výtvarnícko-výšivkárska
odbočka organizovane vystupuje najmä v rámci sviatku dediny
Velika Gospojina, obyčajne koncom augusta, ale aj pri iných
príležitostiach. Veľa by nám priestoru zobralo napočítať čo len mená
všetkých tých žien, čo sa pričinia o rôzne príležitostné
večierky, výstavy a vôbec prezentovanie toho najkrajšieho
a najvzácnejšieho v Boľovciach. Jednou z nich znovu
je usilovná a takmer všadeprítomná Alžbeta
Kukučková, ktorá sa najnovšie podieľa na zbieraní
a úpravách starých ľudových krojov z tohto prostredia.
Polovica augusta 2007 zostane v krásnej
spomienke aj viacerým boľovským ženám, ktoré boli spolu
s tanečníkmi na zájazde na Slovensku, keď v Hrušove na
Krajanskom dvore pripravili typické boľovské jedlá, ale i výstavu
svojich ručných prác, ktoré si prišiel obzrieť i sám
prezident Slovenskej republiky Ivan
Gašparovič.
Divadelná a detská
divadelná odbočka
Prvé divadelné predstavenie v tomto
prostredí bolo prezentované v dávnom roku 1901, ale
presnejšie údaje o tomto nejestvujú. Tiež, keď ide
o divadelnú ochotnícku tvorbu, teda o jej začiatky,
informácie sú nepresné a ťažko je tvrdiť kedy sa hralo
prvé predstavenie v Boľovciach. Vzácnymi údajmi v tejto
súvislosti sú spomienky Pavla
Petráka, ktorého slová uviedla kultúrno-osvetová
dejateľka a novinárka z tohto prostredia Viera
Tomanová v článku Črty zo života manželov
Kvasových, čiže boľovské veno od rodiny Kvasovej, v ktorom
sa dozvedáme, že od roku 1932 keď bol založený MOMS, pani
farárová Marta Kvasová pracovala na poli kultúry. Boľovský
cirkevný zbor toho času kúpil dom na Hlavnej ulici, oproti
kostola. Bol to Slovenský dom, v ktorom sídlil MOMS a kde sa
nacvičovali divadelné predstavenia, stretal ženský krúžok,
okrem toho kde boli aj uschované slovenské knihy, fotografie,
divadelné predlohy. Marta Kvasová tuná nacvičila predstavenie
Hora volá, ktoré
divadelní ochotníci predviedli pred domácim obecenstvom.
Slovenský učiteľ
a neúnavný osvetový a kultúrny dejateľ Ján Kaňa v
roku 1975, a potom i dlhé roky neskoršie režíroval
početné divadelné predstavenia, ako napríklad Matka, Zem,
Zámka škripí od VHV. Tiež i predlohy viacerých
súčasných autorov zo Slovenska. Najmä v 70-tych a 80-tych
rokoch minulého storočia v Boľovciach bolo akoby
samozrejmosťou, že divadelné predstavenie bude nacvičovať a
réžirovať učiteľ Kaňo.
Potom nacvičovanie
a režírovanie prebral Michal
Ďurčík, ktorý sa ako dvadsaťdvaročný mladík
s ochotníckou prácou stretol ešte v roku 1973. Prvá
jeho divadelná úloha bola v predstavení Zem VHV
v réžii Jána Kaňu. Potom nasledovali ďalšie úlohy
v početných predstaveniach, ako napríklad v divadelných
predlohách Magda Burčová, Matka, Hora a Veno pre Veronu.
Aby divadelná
činnosť nezamrela v Boľovciach ani v ťažkých
a krízových rokoch deväťdesiatych, keď dominujú a vavríny
na festivaloch zbierajú speváci a speváčky, postaral sa o to
mladý a divadlu naplno venovaný Emil
Toman. Nemal to ľahké, lebo už dávno pred tým sa
do penzijného tieňa utiahol učiteľ Ján Kaňa, a i tá
staršia generácia v čele s Michalom Ďurčíkom
a Károľom Košútom pomaly už začala štafetový ochotnícky
kolík odovzdávať tým mladším.
Svojráznou
zaujímavosťou je i fakt, že v roku 1995 Emil Toman
režíruje divadelne predstavenie pre dospelých Trinásta hodina,
ale i hrá v predstavení Jana z Arcu,
ktoré zase režíruje jeho manželka Viera
Tomanová, tiež výborná a usilovná osvetová
pracovníčka a predovšetkým dlhoročná kultúrno-ochotnícka
vzpruha v tomto prostredí.
Po skvelom
divadelnom období, keď sa vďaka režisérovi Emilovi Tomanovi, ale
i dobrému súboru, meno Boľoviec a Boľovčanov počulo
v tom najkrajšom znení na našich divadelných doskách,
ale i oveľa širšie, znovu nastávajú neplodné divadelné
roky v tomto prostredí. Vďaka práve už spomenutej profesorke
slovenčiny Viere Tomanovej, Boľovčania, resp. ich najmladší
predstavitelia, sa v poslednom období pravidelne zúčastňujú
na Prehliadke detskej divadelnej tvorby v Starej Pazove,
známejšej ako 3xĎ. No ešte v roku
1994 prvé detské predstavenie Červená čiapočka, ktoré
sa zjavilo na prehliadke 3xĎ spracovala a režírovala Alžbeta
Kukučková spolu s učiteľkou Tomanovou. Nasledovali predstavenia Polepetka, Princezná Jajbôľka atď.
Dnes KUS-e Sládkovič pracuje
predovšetkým folklórna skupina, ktorá počíta zo dvadsať
mladých ľudí. Nacvičuje ich Darko Krnáč. Občas sa k tejto
skupine pridajú aj veteráni a tak tomu bolo aj v roku 2010 keď s
choreografiou Lucka autorky Anny Kukučkovej vystúpili na
festivale zvykov a obyčají v Aradáči. Vedúcim orchestru je Darko
Šajben.
Po určitej presávke svoju činnosť
obnovila aj divadelná skupina, ktorej predseda je Pavel Lenhart.
Výšivkárska odbočka v súčasnosti pôsobí iba ako nápomocná
ruka tanečníkom pri príprave krojov a kostýmov.
Referencie:
Ján Sirácky: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí, Matica slovenská v Martine 1971, str.186
Dušan M. Nikić: BOLJEVCI, naselje staro 6000 godina, Srpsko geografsko društvo, Beograd 1995
Viera Tomanová: Tradície kultúrno-umeleckého spolku Sládkovič z Boľoviec, Dolnozemský Slovák 1/2000, str.15
Viera Tomanová: Črty zo života manželov Kvasových, čiže boľovské veno od rodiny Kvasovej, Dolnozemský Slovák 3/2001, str. 7